Náladová

Večer sa vráti z filmu o Richardovi Mullerovi nadšená, rozpráva, ako ju dostal, aj si poplakala, tvári sa, akoby sa nič nestalo.

Ráno pozerá v pyžame telku, neskôr sa šupne znova do postele. Skladám v obývačke prádlo, keď na mňa volá: „Mamúšik?“

Prídem za ňou: „Potrebuješ niečo?“

„Aby si išla trošku za mnou,“ zalieča sa.

Otočím sa a vrátim k svojej práci.

„Ty sa na mňa hneváš?“

„Nechceš ma predsa vidieť.“

„Ale to bolo včera. Dnes je dnes.“

„Takto to nefunguje. Nebudem sa riadiť tým, kedy ma chceš a kedy nechceš vidieť. Jeden deň áno, druhý deň nie, toto dospelí ľudia nerobia.“

Príde mi esemeska od najstaršej: „O jedenástej v Ovečke.“ Chce sa stretnúť, kým bude Petra u psychológa. Vonku je hnusne, pršosneží, využijem príležitosť, že je v meste, poprosím ju, aby hodila Petru autom, nebude treba brať vozík, fusak, pršiplášť.

„Medzi pol jedenástou a trištvrte príde pre teba Ivana. Obleč si, čo chceš, nebudem sa do teba starať."

Bola to reakcia na mail spred pár dní:

Mama, v dobrom... prečítaj si článok nežijte jen pro děti. Nezabi ma. Ďakujem, snažila si sa, ale už je čas ma nechať dýchať. Keď ťa budem potrebovať, ozvem sa. Sú tam príklady, ako sa rodičia starali, ale z detí tým spravili nešťastné...

Keď mi telefonovala kamoška, spomenula som jej, že o Petru sa už starať nemusím, keď bude potrebovať, ona si povie. Môžem s ňou ísť kedykoľvek, kamkoľvek. Začula ma a uviedla na správnu mieru: „Do mňa sa nemáš starať! O mňa áno!“

„Ustráž si čas, obleč sa, obuj, sadni si na taburetku pred dvere, Ivana si ťa vyzdvihne.“ Nedám jej šancu protestovať, odchádzam do svojej izby.

Píšem Ive, aby vedela, prečo nejdem s nimi.

Odpoveď: „Ser na ňu a poď na kávu.“

„To fakt? Mám sa obliecť?“ smejem sa.

„Jasne.“

Petra bez rečí splnila, čo som jej prikázala. Zišla som dolu, počkala na Ivu, sadla do auta a poslala ju pre Petru.

Zaparkovali sme na námestí, máme parkovací preukaz.

„Ja počkám v aute. Vyveď ju hore.“

„Môžeš ísť ty! Ja to s tebou toľko vydržím!“ kričí Petra.

Ani jej nenapadne, že by som to s ňou nemusela vydržať ja.

„Bolí ma chrbát, pôjdeš s Ivou.“

„Ty kokso! Jak zle ona teraz chodí,“ čuduje sa Iva po návrate.

„Keby si nevyskúšala, neverila by si. Na fejsi vypisuje, že jediné, čo má chvála bohu v poriadku, sú nohy. Nepotrebuje cvičiť. Vidíš, aká je to makačka, vyviesť ju po týchto starodávnych točitých schodoch.“

Posedenie v Ovečke ubehne neskutočne rýchlo, ideme pre ňu. Aká som rada, že som nemusela ísť s vozíkom v tomto nečase, stierače pracujú nepretržite, dážď neustáva.

Doma sa naobeduje, z kuchyne neodchádza, začína prednášať: „Mirko ma má rád. Hovoril, že mám nádherný vzťah k ľuďom, ale len k tým, ktorí sa ku mne chovajú normálne. Vy by ste mi mali ísť príkladom. Ako sa budete správať vy ku mne, tak sa budem ja k vám. Hovoril mi, aj čo robím zle, ale o tom ti nehovorím preto, lebo to musím v sebe dlhšie spracovávať. Som zlá k sebe, a preto som aj k vám. Chuť do života mi dávajú nielen ľudia, ale veci, ktoré rada robím, hudba, umenie. Povedal. Nedávajte mi múdre rady. To mi nepomáha. Skôr mi tým ubližujete. Keď som zlá, buď radšej ticho. Ja si to neskôr uvedomím a ospravedlním sa ti za to. Alebo ti to nestačí?“

„Je lepšie, keď sa ospravedlníš, ako keď hovoríš, že sa nemáš za čo. Ja tvoje ospravedlnenie prijmem, ale očakávam, že si zoberieš z toho aj nejaké ponaučenie, aby sa to neopakovalo, aby si sa nemusela ospravedlňovať niekoľkokrát denne.“

Začne citovať z textov Petra Aristona, popisuje mi do detailov jeho klipy, uspáva ma to a celkom sa mi uľaví, keď poprosí, aby som jej zapla net.