Mikuláš

Petra si radšej písala s fanúšikmi Norberta Peticzkého, Komajoty, Petra Bende, Tomáša Klusa. Janko začal počúvať jej obľúbenú hudbu, pozeral spevácke a tanečné súťaže, aby sa mali o čom rozprávať. Zaujímal sa o každý jej krok. Ako bolo na klavíri, na francúzštine, u psychológa, ako sa cíti. Keď jej nebolo dobre, povzbudzoval ju.

V lete bol na námestí Jojkársky deň, vystupovali známe tváre a mnohé spevácke skupiny.

Janko by najradšej trávil čas so svojimi seriálovými hrdinami, obľúbenými moderátormi, Petru zaujímala hudba. Tak len narýchlo s ockom obišli zopár stánkov, vyfotil sa s Michalom Hudákom, to bola radosť! Nechal sa zaparkovať vedľa nej, čo najbližšie k pódiu. Bol celý nesvoj, množstvo ľudí ho desilo, hudba z reprákov pôsobila na jeho nervovú sústavu rušivo, každú chvíľu mu vyletela jedna ruka, druhá, mama ho chlácholila, tlmila pohyby, aby niekoho neudrel. Otáčal hlavou zo strany na stranu, zakláňal ju. Utrpenie mu pôsobilo aj to, že nemohol rozprávať. Aj sa pokúšal, ale v tom rámuse mu nik nerozumel. Bolo pre neho vykúpením, keď sme vycúvali z davu a išli si sadnúť do cukrárne.

Odprevadili sme ich k autu, išli sa domov najesť, teplejšie obliecť a vrátili sa na večerný koncert Desmod a Zuzany Smatanovej, to by si Petra nenechala ujsť.

Janko by bol najradšej, keby Petra u nich trávila každý víkend. Radšej som bola za zlú a korigovala plán návštev, lebo jeho rodičia, dobráci, nedokázali odmietať Jankove prosby. Ja som ich nemala ako odbremeniť, nemohla som zobrať Janka k nám, na prvé poschodie, do bytu bez zdvihákov a plošín a ešte bez chlapa. Bol riadny chlapisko a aj jeho rodičia začínali mať napriek všetkým pomôckam zdravotné problémy. Po operácii Janíkovho ramena som ich dlho krotila, nech dajú pokoj, tatino sa potrebuje zotaviť, na maminu je toho až až.

Dvakrát do roka chodili na dvojtýždňový relaxačný pobyt do kúpeľov, vtedy sa o Janka starala jeho sestra s partnerom, nasťahovali sa na ten čas k nim.

Keď Petra Janka odsúvala, napísala som mu ja. Nech sa nehnevá, nech má s ňou trpezlivosť, ona už je raz taká.

„Veď mám. Keby som nemal, už by sme dávno neboli kamaráti,“ odpísal akože on. Bolo mi jasné, že zasiahla mama Blažka. Nečudujem sa. Priznala otvorene, že Janka nahovára, nech ju vytrestá, nech sa jej neozve, kým on nebude chýbať jej. Ale nedal si povedať.

Keď sa zapla, celý žiaril. Knižky čítať vraj nevidí, ale inak bol bystrozraký. Stačilo, že som si išla do izby niečo uchmatnúť, len som sa mihla, už kričal: „Zdravím, Gabika! Dnes ti to pristane! Aký máš chutný copček!“ snažil sa nadviazať rozhovor a už ma mal. Podišla som bližšie, prehodila zopár slov, vypočula si, ako mu chutil môj koláčik.

Bol spoločenský, zvyknutý na košatú rodinu, návštevy známych. Petre vadilo, že sa ustavične dožadoval pozornosti. Pri oslavách sa domáhal slova, hoci opakoval stále to isté. Mal málo podnetov. Základnú školu urobil v domácom prostredí, učiteľka dochádzala k nim. Na liečenie chodil na striedačku s maminkou, s ockom, bol citlivý, ľahko sa rozplakal. Preto s ním necvičili, nechceli mu pôsobiť bolesť a slzy. Aj pri skajpovaní často na nich volal, aby ho prišli napraviť, lepšie posadiť, keď sa zosunul.

Šiesteho decembra u nás niekto zvonil. Pýtam sa, kto je, vraj Mikuláš. Aj som zaváhala, či stlačiť gombíček a otvoriť vchodové dvere, ale vzápätí mi zaplo, veď to je Janíkov hlas. Nakuknem a po schodoch sa valí naozajstný Mikuláš. Nič mu nechýbalo. Červený kostým, biela brada, mikulášska čiapka aj barla, čižmy, opasok. V druhej ruke veľké biele vrece. Hrnie sa rovno do Petrinej izby, tá ani nedýcha, kľačí na koberci, sedí na pätách, pozerá na obrovského chlapa Mikuláša, ale podľa hlasu ho aj ona rýchlo spoznala. Vyťahuje darčeky. Najskôr sladkosti pre Petru, mne úhľadne zabalené uhlie v červenom celofánovom vrecúšku, aj s mašličkou. Potom prišli na rad narodeninové darčeky, Petru priniesol práve Mikuláš, nakoniec vianočný. Napokon vyčaroval Milku pre mňa, nech mi nie je ľúto, ale srandičku s uhlím si neodpustil. Dali sme si kávičku, posedeli, pokecali a už sa náhlil, aby mohol rozveseliť a obdarovať všetky bošácke deti. Tento novučičký kostým dostal od obce práve na tento účel. Ktovie, čo si o ňom mysleli vodiči na trase Bošáca Trenčín. Určite sa štípali do ruky, či sa im nesníva.

Do Vianoc už nebolo v pláne žiadne stretnutie, tak som im darčeky poslala poštou ako prekvapenie.