Dva roky lásky nelásky

V januári Janko nastúpil do stacionára pre mentálne a kombinovane postihnutých v Novom Meste nad Váhom. Z obyčajného prozaického dôvodu. Keďže potrebovali príspevok na nové auto, kde sa zmestí vozík, lebo staré doslúžilo, potrebovali aj dôkaz, že ho denne využívajú na dopravu do školy, zamestnania alebo iného zariadenia. Návštevy lekárov, kultúrnych podujatí, či iné potreby, naše úrady neuznávajú. Janík senior ho teda začal voziť každé ráno na štyri hodiny do centra, kde sa naraňajkoval, nadesiatoval, naobedoval, naložil ho do auta a viezol späť.

„Vieš, očakávali sme viac. Je to pre neho len taká úschovňa. Mysleli sme, že tam budú s ním cvičiť. Ostatní strihajú, vyšívajú, maľujú, Janko sa pozerá,“ sťažuje sa.

„Veď on je spoločenský. Iste mu aj to dobre padne. Zmena prostredia, konečne sa naučí byť chvíľu bez vás. Čoskoro bude mať tridsať a ešte bez vás nikdy nikde nebol. Ak nepočítam tie vaše relaxačné pobyty, ale to je v domácom prostredí a so sestrou, to sa neráta.“

„To áno. On je spokojný. Len my sme sklamaní. Navyše, ten čas. Doveziem ho, domov sa mi ísť neoplatí, motám sa po meste, keď je normálne počasie, alebo idem na otočku, dám si s Blažkou kávu a môžem ísť naspäť.“

„Asi by bolo lepšie, keby chodil na dlhšie. Aspoň na šesť hodín.“

„Prosím ťa. Sme radi, že ho zobrali na tie štyri. Nie sú na to zariadení. Hrozia sa toho, že by potreboval ísť na veľkú. Takto ho zatiahnu do kúpeľne, dajú mu bažanta a sú radi, že vydrží.“

Zdôveruje sa mi, je akýsi posmutnelý, žiadna sranda, ako obvykle.

Petra s Jankom udržiava kontakt cez skajp, cez mobil, podľa vlastných pravidiel. Keď sa jej chce. Inak neberie, nezapne sa. Často počúvam: „Bože, zasa Jano!“ prevracia oči k povale.

Zodvihla telefón, asi mala dobrú náladu. Rýchlo ju prešla.

„Jano si našiel inú! Chápeš to? Ešte včera večer mi želá dobrú noc, ľúbim ťa a dnes mi povie natvrdo, že zaľúbil som sa do Janky?“

„Tak, stáva sa. Konečne budeš voľná. Nebude ťa otravovať.“

„Dotklo sa ma to. Aj ocko mu vynadal, že mi to nemal takto povedať. Nie hneď a do telefónu. Jano sa potom rozplakal.“

Ona neplače, nie je jej ľúto, ona je naštvaná.

„Petra, čo sa hneváš? Zostanete kamaráti. Veď mu môžeš napísať, zavolať. Aspoň ťa už nebude obťažovať, nebude bozkávať a obchytkávať, na to bude mať Janku. Máš presne to, čo si vždy chcela.“

„Ale ja som si mala prvá niekoho nájsť!“

Toto nekomentujem.

Na druhý deň jej volá tato Janík: „Peťka, medzi nami sa nič nezmenilo. Si stále naša. Keď budeš chcieť, zavolaj, ja pre teba prídem, môžeš k nám prísť. Kedykoľvek. Dohodneme sa.“

„Petra, oni sú úžasní! Lepších ľudí som ešte nestretla. Mali sme veľké šťastie,“ som dojatá.

Janko ju vyhodil z priateľov na fejsbuku. Vraj omylom. Možno to prekážalo jeho novej priateľke, možno Blažke. Občas si ešte zavolali. Rozprával jej o Janke. Je chodiaca, cestuje každé ráno sama zo Starej Turej vlakom, pomáha mu s jedlom, kŕmi ho, odnáša taniere. Ešte u nich nebola, možno v lete. Neprekážalo by mu, keby prišli obidve. Mohli by ho v bazéne voziť v kolese spolu.

„V živote k nim už nepôjdem. Nikdy! Aj tak je úplne neschopný. Keby sa trochu snažil, nemusel takto dopadnúť. Mohol by sa sám najesť, napiť.“

„Petra, čo my vieme. Narodil sa o pár rokov skôr ako ty, vtedy sa ešte necvičila Vojtova metóda. Najdôležitejší je prvý rok života. Ten premeškali. Ktovie, aké mali možnosti, či sa u nich správne cvičilo. Vieš, že aj my sme prvé roky chodili do Prahy. Len vďaka tete Svobodovej, ktorá nám odporučila a vybavila tetu Pekárkovú. Keby sme zostali v Trenčíne, možno by si bola na tom rovnako ako on. To, čo nás vtedy učili tu, bolo k ničomu.“

Prestala ho riešiť, on prestal volať, len Janík senior sa pripomínal, keď sme mali nejaký sviatok, zavolal. Ja som im k sviatkom posielala maily, esemesky.

Keď sa Petre zhoršil zdravotný stav, zrazu mala potrebu volať Jankovi, zdôverovať sa mu, žalovať, sťažovať. Neviem, ako často, asi dosť, keď jedného dňa prišla obzvlášť napálená: „Jano mi povedal, aby som ho viac nekontaktovala, nevolala mu, nepísala. Že mu volám, iba keď mi je zle a že si vymýšľam. Že žiadnu anorexiu nemám.“

Akože naozaj nemala. Obe sme vedeli, ja, aj Blažka, ako jej chutí.

„Petra, pochop to. Keď Jankovi na tebe záležalo, ty si ho odmietala. Teraz, keď ti je zle, mu voláš. Vieš, že je citlivý, iste sa preto trápi, možno aj plače a toto mu poradila Blažka. Je to mama. Musí v prvom rade chrániť jeho. Záleží jej na tom, aby bol spokojný a šťastný, nie utrápený. Aj tak ti nemá ako pomôcť. Zmier sa s tým.“

„Ale on sám mi vtedy povedal, že mu môžem hocikedy zavolať! Prečo mi to teda hovoril?“

No prečo. Asi nepredpokladal, že ho budeš ustavične zahŕňať iba svojimi problémami.

Ešte stále mu neodpustila. Ak ho spomenie, nikdy nie v dobrom.

Mala by na čo spomínať. Na pocit spolupatričnosti v rodine, ktorej sa stala súčasťou. Deň začínal spoločnými raňajkami, končil pusou na dobrú noc. Prijalo ju celé široké príbuzenstvo. Chválili, obdivovali, čo všetko sama dokáže. Zažila bošácke hody, jarmok, ochotnícke divadlo, kde účinkoval a je členom Janík senior. Posedenia v altánku, grilovačky, výlety, psíka Bambulku na kolenách, osvieženie v bazéne pri dome. Fóriky Janíka seniora, ktorými aj ju dokázal  rozosmiať.

Orchidea Blažka, každú si nazvem podľa darcu, bola toto leto mimoriadne krásna, obsypaná kvetmi. Odfotila som ju, pripísala pár riadkov, poslala. Bez odozvy. Majú spoločný rodinný mail, možno Janko prehliadol, mamine nepovedal. Hovorila som si.

Asi po dvoch týždňoch volal Janík, vychválil mi kvet, niečo motal, že nefungoval počítač, nemohli skôr. Pýtala som sa na Blažku, bola u jeho sestry na východe, bačovali sami dvaja. Vraj príde niekedy ku mne na kávu.

„Jasné. Kedykoľvek. Si vítaný.“

Neprišiel.

K sviatkom si ešte stále prajeme. Janík občas zavolá. Naposledy na Silvestra o polnoci. Nechali nás pozdravovať aj Janko a Blažka. Boli sami traja. Bez detí, bez vnúčat, bez jeho brata a sestry. Nebol vo svojej koži, nevypytovala som sa.

Petra má u nich papučky, aj taštičku s hygienickými potrebami.

Iste mu je hlúpe, priniesť jej veci, znamenalo by to, že pred ňou definitívne zatvorili dvere. Chlapi by sa s nami aj kamošili, naše ženy – Petra a Blažka, nie.

Papučky a taštička je doma. Nestihla som Janíkovi ani kávu uvariť, už volala Blažka. Musel sa ponáhľať, čakali na neho v obchodnom  centre.

„Čo keby sme sa stretli niekedy v Trenčíne? Len my, dospelí. Ty, Blažka a ja. Pokecáme, zaspomíname,“ navrhla som.

„Zavoláme si, uvidíme.“

Nezavolal.