Šťastná až do rána

december 2016

Prichádzam v nádeji, čo ak predsa dlhšie. V posteli nadskočí klbko nervov. Zlý duch, čo sa na dva dni odsťahoval, je opäť doma. Zúrivé obliekanie, vyčítanie, hoci by som bola neviditeľná, nájde ma a slovom udrie. Protirečivé nezmysly škoda komentovať. Odovzdám ju v stacionári s pocitom, tiger je v klietke, pár hodín na nádych. Do väzenia nie. Tam by som ju nedala. Táto klietka je pre obe symbolom voľnosti.

Prichádzam popoludní, začíname, kde sme skončili. Kopanie pri zapínaní fusaku, mykanie pri obliekaní, sťažnosti na čokoľvek, čo urobím ja.

Odložím ju doma, prezlečiem sa a odchádzam na jogu. Vykúpenie.

Vrátim sa uvoľnená, dočasne. Zlá nálada vypĺňa byt. Prichádza Monka: „Čo sa deje?“

„Keď ona ma od rána stresuje.“

„Čím ťa stresuje?“

„Zažne mi malú lampičku, zobudí ma.“

„Zobudila by si sa sama? Stihla by si autobus?“

„Keď ju vidím oblečenú, mám stres, že ideme neskoro!“

„Všetko robí tak, aby si sa ty vyspala. Nemôže sa obliekať posledná, keď ty si hotová pár minút pred odchodom, nestihli by ste to.“

„Ale ja sa neviem ovládať! Ja za to nemôžem!“

„A  prečo si zlá, keď príde mama pre teba?“

„Čo ja viem. Asi preto, že tých osem hodín je mi málo. Že doma zase budeme spolu.“

„Chceš teda aby sme ti našli zariadenie, odkiaľ sa už nebudeš vracať domov?“

Neodpovedá.

 

Utorok. Celý deň pred nami. Vstáva so zlou náladou: „Ideme na tú matriku?“

„Nie.“

„Veď si hovorila, že pôjdeme overiť podpis.“

„Nie je to také súrne. Nebudem sa s tebou naťahovať. Pôjdeme, až budeš v poriadku.“

Po chvíli príde za mnou: „Už som v pohode. Môžeme ísť.“

Oblečie sa, posadí pred dvere na taburetku, obuje si jednu čižmu, s druhou zápasí, hodí ju na zem: „Dnes na to nemám nervy!“

„Máme čas, ideme pešo, počkám. Ak sa ti nepáči, odomknem dvere a ideš späť. A varujem ťa! Ak budeš vyvádzať, vrátime sa aj z pol cesty.“

Do klientskeho centra sa vyvezieme výťahom. Počkáme, kým prídeme na radu, odovzdám občiansky preukaz, vyplnené tlačivo  vyhlásenie o majetku. Petre podávam veľkú knihu na kolená, podpíše sa. Pani zakričí na kolegyňu: „Na sociálne je overenie podpisu zadarmo?“

„Áno.“

Skladám si doklady do obalu, keď podíde ku mne mladá pani: „Prepáčte, nechcem sa vnucovať. Ale počula som, že idete na sociálne. Ja pracujem na VUCke, môžem vám to zobrať, odovzdám to kolegyni, nemusíte sa tam hnať v tejto zime.“

Prekvapene na ňu pozerám.

Vyťahuje preukaz.

„Nie, to nemusíte. Ja vám dôverujem, len som zaskočená, nečakala som, že budeme mať takéto šťastie,“ usmievam sa.

„Potrebujete sa ešte niečo opýtať, alebo vám niečo chýba?“

„Nie. Nie. Máme všetko. Vyhlásenie o majetku, žiadosť do sociálneho zariadenia, posledný výmer invalidného dôchodku, rozhodnutie VÚC, posudok, nič viac nám nekázali. Ďakujeme!“

Pani sa odoberie k okienku, uvedomujem si výnimočnosť jej konania, nedá mi, vrátim sa.

„Ešte raz vám veľmi pekne ďakujem!“

Len sa usmeje.

 

Cestou domov: „Nezastavíme sa niekde na obed?“

„Nie. Máme navarené. Včera som varila sviečkovú.“

„Fíha, nevedela som, keď som doma neobedovala,“ neprotestuje.

Zohrejem obed, skôr než začne jesť, rozhovorí sa: „Marika si nás zobrala piatich k sebe a rozprávala sa s nami. Hovorila, že hoci sme trochu iní, neznamená, že nemáme právo vyjadriť svoj názor. Dôležité ale je, aby sme sa naučili počúvať aj iných.“

Nebude náhodou, že Petra bola medzi nimi. Iste sa prejavila aj tam. Ako som rada, že toto počuje od Mariky, odo mňa to neprijíma.

Rozprávame sa, Petra je uvoľnená, smeje sa, pozerá mi do očí a hoci to bola iba chvíľa, pre mňa významná. Ten pocit, že zmizla stena, bola to moja Petra, prítulná a otvorená, oči sa nám stretli, bola u seba, bola doma. Povedala som jej to: „Peti, toto bolo úžasné, zasa si bola na chvíľu sama sebou. Neprednášala si, nestavala si sa do nejakej pózy, neútočila si, smiala si sa bezprostredne a úprimne, je to pre mňa veľkým povzbudením, že sme sa ešte nestratili jedna druhej.“

„Ale ja to vždy myslím vážne, ja to nehrám...!“ nazlostí sa.

„Nechcela som ťa uraziť, nemyslela som to takto.“

 

Zazvoní telefón.

„Čaaaau.“

Druhú stranu nepočujem.

„Doma sme. Pozerám telku, baby hrajú scrabble.“

„Chodím teraz do stacionára. Učíme sa tam samostatnosti. Variť, piecť, vyšívať a tak.“

„Chodím domov okolo pol štvrtej.“

„Čo siii. S maminou! Veď ako by som sa dostala na zastávku.“

„Na Bezručke.“

„Oproti základnej školy.“

„Tá, čo je pri City University.“

„Ja zasa nepoznám krčmy.“

Zrejme sa tatino nevie inak orientovať.

Pomôžem jej: „Povedz tatinovi, že je blízko Formula. Tam sme mali kar, keď dedko zomrel."

Hneď je v obraze.

Sľúbil, že príde vo štvrtok.

---