Dospelé dievčatko

december 2016

„Ešte je len ráno a už mi ublížil!“

„Kto? Čím?“

„Peťo! Zase má tie sexuálne reči! Budem ho musieť znova zablokovať!“

„Peti, rozprávali sme sa o tom, už keď si ho po prvýkrát zablokovala. Radila som ti, vysvetliť si s ním, kto, čo od druhého očakáva, a zostať kamarátmi. Iba v centre. Prečo sa s ním znova dávaš do reči cez net? Dávaš mu tým nádej.“

„Ale ja som mu povedala, že potrebujem čas, že som psychosexuálne nezrelá.“

„Pochop, že on je mladý zdravý muž, hoci po autonehode, ale s reálnymi túžbami, on nie je ochrnutý a je netrpezlivý čakať. Ty potrebuješ chlapca mladšieho od teba, ktorý bude rovnako stáť iba o kamarátstvo bez sexu. Ideálny je gej. S Norbertom si preto tak rozumieš. Nikdy od teba nebude chcieť viac, než čisté priateľstvo, on svojho partnera má.“

„Dnes som ho znova varovala, nech s tým nezačína. Písala som mu, že niekedy, v budúcnosti, keď budeme mať spolu mimino...a on, že na to sa necíti, že on bábo nechce. Chápeš, ako mi tým ublížil?“

„Petra! Predsa nemôžeš chcieť od muža, ktorý sa ťa nesmie dotknúť, ani ti napísať o svojich erotických predstavách, aby s tebou plánoval bábätko. Mne sa to zdá skôr rozumné, že ti nič nesľubuje. Je zodpovedný.“

„Ty sa ho teda zastávaš?“

„Nezastávam. Len ti vysvetľujem, že on potrebuje zrelú ženu, ty potrebuješ chlapca. Držať sa za ručičky, písať, že si zadaná, prijímať darčeky. Včera sa ti páčilo, keď ti priniesol k narodeninám balíček s čokoládou a srdiečkom, previazaný mašličkou. Dievčatá ti závideli, Marika komentovala – aký romantik! Tam sa tváriš, že si zaľúbená, povzbudzuješ ho tým.“

„Tak ho zablokujem!“

„Ja neviem. V reálnom živote ľudí neblokujem. Buď mi je s nimi dobre a vyhľadávam, vítam ich spoločnosť, alebo sa s nimi nestretávam. Skús to ešte kamarátsky. Len mu nedávaj zbytočné nádeje. Nepíš mu, ale v stacionári sa s ním bav rovnako, ako s ostatnými.“

 

Lepšiu náladu ráno už ani nečakám. Zaparkujem ju, sadám si jej za chrbát na jednotku.

„Niečo som ti urobila?!“ frkne cez plece

„Nie.“ Presadnem si k mládencovi, hoci viem, že bude pri gymnáziu vystupovať, aby na mňa videla.

Nastúpi staručký ujo, vojde do priestoru medzi vozíkom a zástenou sedadiel. Ja mu do tváre nevidím, prihovoril sa jej. Zrejme požiadal, či môže vstúpiť. Niektorí starí ľudia radšej postoja, ťažko sa im vstáva, je to takto jednoduchšie. Petra sa neunúva s odpoveďou, pozerá na neho, akoby ho išla ovracať. Nechuť k ránu z nej tečie, opadáva. Ujo sa chystá vystúpiť, aj zozadu vidím, že mal snahu osloviť ju, tá sa otočí opačným smerom.

Vystúpime.

„Čo ti ten ujo hovoril?“

„Nerozumela som mu.“

„Mohla by si sa vľúdnejšie správať aspoň k starším ľuďom.“

„Raňajšia výchova?! Baví ťa to?“

„Zatiaľ áno. Lebo stále verím, že to má zmysel. Ak raz prestanem veriť, prestane ma to aj baviť. A keď ma to prestane baviť...“stíchnem, je v tom vyhrážka, neviem, či postrehla, ja som si ju uvedomila, ale neodpustila.

„Naozaj sa mi nechce pretvarovať hneď ráno.“

Veď to. Pretvarovať. Aby si bola k ľuďom milá, empatická, musela by si sa pretvarovať. O to nikto nestojí, len mne je z teba smutno.

 

„Čau Maťooo! Konečne ťa vidím. Minulý týždeň si sa ani neukázal. Pomôžeš nám?“

Už pobehuje, vtipkuje: „Vitaj, kvásavica na Dunaji!“

Konečne Petrin prvý úsmev.

Až dnes som si všimla ako roztomilo ráčkuje.

Rozopína jej fusak: „Fíha! Ty si nám pvibvala!“

„Prosíím?!“ spozornie Petra.

„Maťovi sa zdá, že si pribrala. To je ale lichotník!“ smejem sa.

„Ja počujem!“ ohradí sa Petra a Maťo od skrinky kričí: „To svandujem!“ chichúňa sa.

Odnáša rukavice, čiapku, nesie papučky a zakaždým zatvorí prostredné dvere, ktoré nás oddeľujú od skriniek, kde sa práve prezlieka Katka.

„Musím zatvávať, ona by načúvala. Všetko musí počuť,“ provokuje nahlas Katku.

„Ako som rada, Maťo, že ťa mám! Môžem ísť na autobus. Maj sa kamoško a dík!“

Ešte cestou sa usmievam. Je to číslo, ten Maťo.

 

 

---