Čo by prospelo

december 2016

Malá lampička svieti, otočená je k fotografii s Norbertom a spí. Zatĺkla som jej klinček dole, aby jej bol na očiach. Funguje to. Potichučky vycúvam, vrátim sa, až keď počujem: „Mňaaaau.“

Naše známe privolávanie z čias predtým.

Nakuknem, vystiera ruku, aby som podišla bližšie. Kľaknem si k posteli, ako voľakedy, objíma ma, potom sa odtiahne: „Si tvrdá.“

„Nechcela by si si ma podusiť na cibuľke, aby som zmäkla?“

Smeje sa.

Najradšej by mala zo mňa plyšáka, ktorého by mačkala podľa svojich predstáv.

„Jaaaaj, dobre som sa vyspala, len som dolámaná.“

„To aj ja. Každé ráno. Rozcvičím to.“

„Išla som spať hneď po tebe a ešte mi je málo.“

„To je také spavé počasie.“

 

***

 

„Čo máme na obed?“

„Špagety s tuniakovým šalátom.“

„To si sa trochu sekla! Nevieš, že cestoviny s tuniakom máme zajtra v centre? V piatok som vám hovorila jedálny lístok na celý týždeň.“

„Nezapamätala som si ho, mám aj iné starosti, ako váš jedálny lístok. Špagety sa už varia, tak si môžeš vybrať iba čo na ne, tuniakový šalát alebo boloňskú omáčku so strúhaným syrom.“

„Nechcem omáčku!“

„Ja si robím pizzu, môžeme si vymeniť.“

„Netreba, prežijem to!“

„Ako chceš.“

Naložím jej na tanier špagety, na druhý štvrťku pizze.

Prichádza sama, nemusím ju ani volať ku stolu.

Nakukne zo zeme, skôr než si sadne na stoličku a usmieva sa.

„Tak čo?“ pýtam sa.

„Nevedela som, že mi dáš aj aj.“

„Ja by som celú sama aj tak nezjedla.“

„Vy by ste chceli, aby som bola stále taký ťuťko, ako keď som mala bludy. Mohli ste mi povedať čokoľvek, ja som bola ticho. V centre sme si určovali typy osobnosti, Marika povedala, že ma odhaduje na takého melancholika až sangvinika. Viem, že doma som cholerik. Ale radšej budem takáto. Nechcem byť ako predtým.“

„Pozri, ja verím tomu, že si nájdeš ten stred. Tým, že si dlho mlčala, máš pocit, že teraz musíš všetko vykričať, nepozerať vpravo, vľavo, chceš dávať najavo- ja som tu, všetci počúvajte mňa! Ale to prejde. Teda verím tomu. Už teraz vidím výrazné pokroky.“

„Prosím? Myslíš to vážne? Neverím!“ teší sa.

„Myslím to celkom vážne. Aj keď sa presadzuješ neohrabane a chováš sa ešte drzo, nejdeš do afektu, nemáš záchvaty zúrivosti. To je veľký pokrok a úľava pre nás všetkých, čo tu s tebou žijeme. Cítim sa znova uvoľnene, nedusí ma napätie.“

 

***

 

„Monka, akú mal náladu tato?“

„Celkom dobrú. Nebola som s nimi dlho, ale bol na ňu makký.“

„Petra hovorila, že bol prísny.“

„Prísny? Ja som čakala teda viac. Asi viem prečo. Petra sa ho pýtala, či by si nezobral dovolenku a nestrávil s ňou týždeň v ich byte, keď bývajú stále na chalupe. Že potrebuje zmeniť prostredie. Poznáš ho. Zahral to do autu, zahundral čosi, že on je zamestnaný muž a potom ju zastrašoval, že on by na ňu nebol taký dobrý ako mama. Že by jej jednu flákol, keby sa nesprávala slušne.“

Petra začula náš rozhovor a kričí: „To by na mňa neplatilo. To by mi vôbec neprospelo, nepomohlo.“

„Jaj moja, keby si mala tretí monokel, možno by aj pomohlo. Tak by si sa bála, že by si si rozmyslela, či budeš robiť zlobu,“ vracia jej Monka.

---