Kalamita

„Ivík?“ zanôtim do telefónu sladko, aby som dcéru dobre naladila.

„Čo robíš zajtra ráno o 7.30?“ pýtam sa, akoby som nevedela.

„No čo asi?! Spím!“ odvetí trošku, ale naozaj len trošku podráždene.

„Vieš, keď tak pozerám z okna...kydá a kydá, zajtra to určite nedám. Chodníky odhrnúť nestihnú, malé kolieska sa zabárajú, veď to poznáš, zašprajcujú sa v snehu a je koniec. Na zadných  to celú cestu neutlačím...nemohla by si Petru hodiť do školy autom? Fakt musí, má prezentáciu seminárky,“ tak a je to vonku.

„Noooo, dobre. O koľkej treba prísť?“ je jej trápne odmietnuť.

„Stačí medzi pol ôsmou a trištvrte, ako si trúfaš,“ nechávam to na ňu.

Ráno Petra nachystaná, vozík pred dverami, aby sme nezdržovali, Ivany nikde.

„Kde si, zlatko, nezabudla si?“

„Naše služobné zamrzlo a Jarinkove už dvadsať minút vyhrabávam spod snehu, nejazdí teraz,  na futbale si vyvrtol členok, nohu má v sadre. Ale neboj, prídem.“

Biele auto zastavuje pred domom, náhlime sa dolu schodmi, ešte to stihneme.

Iva mi po návrate pomôže odhádzať sneh zo dvora, odložíme lopaty do garáže, stúpame po schodoch, v predstavách vonia a zohrieva kávička, keď volá Petra: „Som vo vestibule, môžeš prísť pre mňa.“

Zmena smeru, beží po ňu.

Pobehujem po kuchyni, sem tam mrknem na hodinky, čochvíľa  by tu mali byť. Na stole pod oblokom krájam cibuľu, keď mi pohľad skĺzne - slečna s lopatou, auto biele. „Bože, veď to je Iva!“

Prehodím si bundu, vybehnem za ňou, vyslobodiť aspoň Petru, potom doriešime ostatné. Nakúkam dnu: „Kde ju máš ?“

„No kde asi? Veď ja som sa odtiaľto ešte nepohla!“ odhadzuje ďalej, celá zadychčaná.

„Ja že vás tu šmyklo cestou späť!“ konečne mi dochádza.

Pobehujem s mobilom okolo auta, premýšľam, koho by som zavolala na pomoc. Všetci chlapi z blízkeho okolia sú v práci, spoza záclon prebleskujú iba hlavy dôchodkýň, konečne nejaké vzrúšo. Skúsim bývalého, pracuje neďaleko: „Si v robote autom?“

„Nie, prečo?“

Narýchlo mu vysvetľujem situáciu, aj tak mi nepomôže, zbytočne zdržuje. Záujem ukončí citoslovcom hmmmm a tým celá vec pre neho končí.

Šťastný to bezstarostný otec. Mimochodom, ubehol týždeň od udalosti a jemu ani nenapadlo, spýtať sa, či Petra ešte nesedí vo vestibule a Ive sa doteraz nekrútia kolesá na prázdno pred panelákom. Medzitým vyšlo najavo aj to, že Nie neznamenalo, že nemá auto, ale nie je v robote, práve znova prišiel o prácu.

Zrazu vidím staručkú susedu, kráča smerom k nám, s kýblikom v ruke. V garáži našla piesok, snáď by mohol pomôcť. Vzápätí prichádza ďalšia, len o čosi mladšia, ale statná a rozhodne zavelí: „Ivana, ty odhoď lopatu, Anka ty uhni, nezavadzaj, ideme tlačiť!“ zdôrazňuje svoju prevahu, jednoducho na ňu nemáme.

Iva sadá do auta, zaprieme sa, rozhojdáme auto, po pár márnych pokusoch si predsa len dá povedať, vyrazí cez zamrznuté koľaje. Dcéra s úsmevom ďakuje a máva z okienka.

Zlaté tety. A vraj iba špehujú a ohovárajú.