Po výlete

január 2017

Zaklapnutím dverí som voľná. Urobila som, čo bolo v mojich silách, ostatné je na nich. Vybehnem hore, napíšem kamoške, kedy skončí v práci.

„Budem ťa tam čakať, pozývam na Kráľovský punč. Ten posledný v roku mi stále chýba.“

Na Silvestra sme sa márne dobýjali do Alžbetky, bolo zatvorené. Nemusím ju prehovárať, dohodnuté.

Aj tak idem do mesta. Petra mi v nedeľu večer oznámila, že treba vrátiť knihy do knižnice.

„Na tvojom mieste, by som cestou z centra vystúpila na Hasičskej,“ odporučí mi rázne.

V pondelok večer kontroluje, či som tak urobila.

„Nie.“

„Prečo?!“

„Mala som skrehnuté nohy, ešte pol hodinu som si ich doma zohrievala na radiátore. Nemôžeš ich predĺžiť?“

„Nie! Už som predĺžila. Mám ich tri mesiace, viac to nejde. Ak ich nevrátiš zajtra, zaplatíme pokutu.“

„Ok, tak zajtra.“

V útulnej kaviarničke popíjame horúcu dobrotu, preberieme všeličo, aj blížiaci sa dôchodok.

„Ty ideš s tromi deťmi do dôchodku v šesťdesiatke! Ja som už taká unavená a nemôžem.“

„Tak veru,“ usmievam sa.

Pozrie na mňa a priam skríkne: „Ja by som ti dôchodok nedala! Mladici jednej, oddýchnutej! No fakt by som ti ho nedala!“

Smejem sa ešte viac.

Doma ma čaká Monka, jedna partička scrabble, až keď pre ňu príde Mišo, začnem sledovať čas. Počítam. Dve hodiny do Brna, dve hodinky v OC, dve hodinky späť. Medzi pol siedmou a siedmou by mohli byť doma.

Problém je, že v čase, keď mama čakáva na môj telefonát, som pripravovala obed pre Petru, nenechala som ju hodinu rozprávať, čo má nové, a tak som prezradila, kam má Petra namierené.

„Ty ju pustíš?!“

„Áno. Upozornila som ju na všetko, čo som uznala za vhodné, ale je dospelá, nie je zbavená svojprávnosti. Nemôžem jej zakazovať.“

„Zavolaj mi, keď sa vráti.“

„Určite ti zavolám, ale nenervač! Ty si len pozorovateľ, ja to mám na triku, tak kľud.“

O pol šiestej ma prezváňa.

„Nechceš mi povedať, že ešte neprišla?!“

„Mami, veď som ti sľúbila, ver mi, že by som ti zavolala.“

O deviatej prezváňa znova.

„Ešte nie je doma?“

„Nie.“

„Nezavoláš im?“

„Nezavolám. Kristína šoféruje, Petra má zrejme telefón hodený v ruksaku v kufri, iba by som ich zdržovala, museli by zastaviť, ak by ho teda počuli. Choď si prosím ťa ľahnúť a nepanikár.“

„Ja chodím spať pred jedenástou. Tak mi rozhodne zavolaj!“

„Dobre mami, zavolám. Do polnoci. Dobre? Potom už spi.“

„Keby sa im niečo stalo, doklady majú, už by ti niekto zavolal,“ utešuje sa mama.

Povzbudivé, usmievam sa v duchu a spomeniem si na jej - len aby sa vyliečila- pri každej viróze mojich malých detí. Smejeme sa s nimi na tom doteraz.

„Teraz nám nezostáva nič iné len čakať,“ zauvažuje.

„Ale to nám zostávalo odkedy odišli z domu,“ smejem sa.

Našťastie sa neurazí, rozosmejem aj ju.

Píšem si s kamoškami, všetky sú informované, povzbudzujú ma, ale netrpezlivo čakajú, kedy ohlásim príchod

Pípne esemeska od Monky: „Už je doma? Mutek jakýsi!“ robí si srandu z babky.

Odpisujem: „Nie. Ale Hanka mi napísala, že sa mám začať báť až za hodinu.“

„Napíš mi, keď nepríde za hodinku, tak sa začnem báť aj ja.“

Ďalšie povzbudenie.

O trištvrte na desať zvoní zdola zvonček. Zbehnem dole, dievčatá sú pred bránkou, auto zaparkovala Kristína pri obchode neďaleko nás, pri paneláku oproti nebolo miesto. Doviezla ju na vozíku. Vyzerajú spokojné, vraj trochu blúdili cestou späť, vypovedala navigácia, nevedeli sa vymotať z Čiech a domov prišli neplánovane cez Bratislavu.

Petra začne rozprávať už v chodbe, sadnem si do tureckého sedu k nej, vyzlieka sa z bundy, počúvam. Kým sa vyciká a umyje, vyložím jej ruksak.

„Pila si tam niečo?“

„Prečo?“

„Obidve fľaše sú plné, či si si niečo kúpila.“

„Nie. Iba palacinky. Myslela som si, že nemám nič. Do centra mi dávaš do sieťky na boku.“

„V centre máš ruksak na vozíku, aby si mala fľašu po ruke. V aute som sa bála, že by ti vypadla, keď sa ruksak hodí na sedadlo alebo do kufra. Dala som ti všetko dnu, nepovedala som ti ráno, že ti dávam dve fľaše, keksíky a piškóty na chrumkanie v aute?“

„Nie. O pití si mi nepovedala!“

Nalievam jej v kuchyni plnú šálku čaju.

„Hneváš sa na mňa?“ zakričí.

„Nehnevám. Ale pred spaním musíš vypiť všetko, aby si doplnila tekutiny. Pre budúcnosť si zapamätaj, že by som ťa nepustila na cestu bez pitia a poriadne sa pozri do ruksaku.“

Okrem nedotknutého jedla a pitia nájdem oranžovú tašku s množstvom milých darčekov, bonboniéru, obálku s fotkami Marty s Desmodom, s Kristínou.

„Peti, ty si sa kedy dozvedela, že príde do Brna Marta?“

„Včera večer. Ona sa celé roky, čo sme sa spoznali na stránke Kristíny Pelákovej, snažila o stretnutie, tak som jej teraz napísala, že budem v Brne a ona okamžite našla spoj a oznámila mi, že príde.“

„Škoda, že som to nevedela skôr, bola by som ti pre ňu niečo kúpila. Nevadí. Kúpime niečo a pošleme jej balík poštou. Dobre?“

„Miro mal pravdu, že musím vypadnúť z domu. Som šťastná. Dúfam, že mi to tento raz vydrží dlhšie, ako tie obvyklé štyri dni. Nasávala som tam ten pokoj. Hudba nehučala ako u nás. Aj tam boli ľudia, ale uprostred fontána, lavičky.“

Počkám, kým dopije, idem si k nej ľahnúť, nech pokračuje.

„Čašník bol milý, nevadilo, že platím eurami, aj stoličku mi odsunul, aby som sa tam vpratala s vozíkom. V jedálnom lístku boli dve palacinky, dostala som štyri. Hm. Možno som mu bola sympatická. Boleli ma ruky, keď som rúčkovala po centre, Marta si to všimla, viezla ma tak jemne, ako by som bola poklad. Veď pre ňu aj som. Stáli tri eurá, dala som mu desať, vydal mi české koruny, tak som ich tam minula. Kúpila som si sadu gélových fixiek a české krížovky. Kristína nás nechala samé, občas sme sa tam náhodne stretli. V aute sme kecali. Veď to poznáš, baby.“

„ A kto rozprával viac?“

„Asi ja. Kristína ma takúto nepozná. Na strednej som za nimi ani na chodbu nechodila. Na tabuli sme videli Olomouc, tak som jej...“

Tento príbeh ja poznám. O Norbertovi. Zaujíma ma Brno.

Sledujem v prítmí, ako sa jej zatvárajú oči, slová sa ešte predierajú von, ale cez privreté pery sú čoraz nezrozumiteľnejšie. Usmejem sa.

„Ty sa smeješ na tvojom trošku mešuge a unavenom dieťati?“ povie z posledných síl.

Pohladím ju, zaželám dobrú noc a odchádzam.

Ja. Ja. Ja. Ona nevidí, že deti, keď prídu z dovolenky, z výletu, donesú nejakú drobnosť nám dvom?

Nemohla mi ráno povedať, nech skočím do obchodu kúpiť aspoň čokoládu pre Martu? Ona dostáva od nej ručne vyrobené pohľadnice k Vianociam, k sviatkom, vždy tam niečo priloží, aspoň jeden čajík v sáčku. Moje veľké baby teší viac obdarovávať ako dary prijímať.

 

Ráno.

„Kde mám zasa okuliare?“ hnevá sa na seba.

„Včera si ich nechala na chodbe.“

O chvíľu: „A kde si mi ich dala?“

„Hovorím ti, že si ich nechala na chodbe.“

„Jaaaj, to bolo iba oznámenie!“

Čakala, že s nimi za ňou pobežím?

Znova obzerám darčeky, zrkadielko, magnetku s levanduľou...

„Peti, nemohla si aspoň v obchodnom centre, keď ste s Martou kupovali tie fixky, kúpiť nejaký darček aj pre ňu?“

„Ježiši, tak som zase za blbca! Díky!“

---