Kde je dobre?

Čakáme na osmičku, bežná rutina. Nechávam vysypať školákov, odzdravím dievčatku a jednej pani učiteľke, natočím vozík k stredným dverám. Kde je šofér? Čo plošina? Nič. Konečne vystúpi von prednými dverami, iba čosi zakričí, nejde k nám, nerozumiem. Pozerám nechápavo, zopakuje: „Už tam je vozík!“

„Aha.“ Až potom pozriem smerom k nášmu miestu a skutočne, je tam staručká pani. Dva vozíky v autobuse je proti predpisom.

Otočím sa smerom do mesta, ešte dobre, že som si dala zimné topánky, v plátenkách zo včera by som umrzla, je  riadna kosa. Strapec detí je pred nami, kráčajú do školy, ale naše dievčatko sa obzrie, zaregistruje, čo sa stalo.

„Vy teraz akým autobusom pôjdete?“ pýta sa ustarostene.

„Ideme pešo. Žiaden nízko podlažný nám nejde.“

„A kam až idete?“

„Na Bezručovu.“

„To je kde? To nepoznám.“

„Vieš, kde je cintorín a druhý Lidl? Tak tam.“

„Ale to je strašne ďaleko!“ vykríkne a v očiach má nefalšovaný smútok, súcit.

„Netráp sa, my sme zvyknuté,“ usmievam sa na ňu.

Môže mať tak desať, jedenásť a toľko empatie. Nedá mi, opýtam sa: „My sa odniekiaľ poznáme?“

„Moja mama je Martina Kudláčková. Hovorí vám to niečo? No a ja som jej dcéra,“ vysype na mňa roztomilo dospelácky.

Premýšľam, nič.

„Tvoja mamina nás pozná? Ja ju nie. Nič mi to meno nehovorí.“

„Áno.“

„Ja som myslela, že si chodila do kultúrneho centra na klavír alebo akordeón. Že si nás odtiaľ pamätáš.“

Pokrúti hlavou, nie.

Na dlhšie debaty nie je čas, ju čaká škola a my by sme tiež mali do pol deviatej doraziť do cieľa. Rozlúčime sa a pridám do kroku.

Petra celou cestou mlčí, ja tiež. Rozhovor už máme za sebou.

Ráno šľahla paplón o stenu, prudko sa posadila a zamračila.

„Vidíš, Petra, nová izba, vymaľovaná podľa tvojich predstáv, vysnívaný koberec s včielkami, presťahovaný nábytok. Stretnutie s Petrom Aristonom. Ako dlho radosť vydržala? Sme tam, kde sme boli.“

„Nechcem tam chodiť! Marika príde až v septembri z materskej, ak vôbec. Nemám tam čo robiť.“

„Nemáš tam čo robiť? Čo kanisterapia? Cvičenie so psíkmi sa ti páčilo. Aj masáže tváre. To doma mať nebudeš. Vyšívanie, pomoc v kuchyni, to je nič? Doma zostať nemôžeš. Čo budeš celé dni robiť? Neprospieva ti to. Toto sme si ujasnili. Kým nenájdeš niečo iné, zostaneš v centre. Pomôžeme ti hľadať, poviem aj Ivane. Čoraz viac ma ale utvrdzuješ v tom, že spokojná nebudeš dlho nikde. Nech nájdeme čokoľvek. Nebolo dobre na základke, na strednej, na vysokej, ani doma, už ani v centre. Pokiaľ ty sama v sebe nenájdeš pokoj, nezmieriš sa s daným stavom, nebudeš stavať na tom, čo vieš, čo dokážeš reálne...“

„Sonička prestala chodiť. Riešia rozviazanie zmluvy. Nemusela by som chodiť celý rok,“ skočí mi do reči.

„Dobre. V tom prípade pôjdeš do nemocnice. Nepamätáš? Mala si ísť na tri týždne do Hronoviec. Povedala si, že už nepotrebuješ, miesto nemocnice máš stacionár. Ten teda nepomohol. Potom by bolo treba nastaviť lieky, aby si sa netrápila. Vidím, že ti nie je dobre. Nehnevám sa na teba. Chcem ti pomôcť. Nie si za trest ani v centre, ani do nemocnice nepôjdeš za trest.“

Vypustila pár sĺz a stíchla.