Nechápe

„Kedy príde Miro? Dávno tu nebol,“ pýta sa Petra.

„Už nepríde.“

„Prečo?! Čo ti zasa vadí? Ja som ho mala rada!“

Čo ti poviem. Že bol sklamaný, že si doma? Že kvôli scrabble cestovať nebude, že si predstavoval naše stretnutie inak? Že mu viac vyhovovalo obdobie, keď si ho a priori neznášala, skôr než si ho uvidela a stretávali sme sa tajne?

„Vieš, mne to takto nevyhovuje. Vždy sa iba ja musím prispôsobiť, nepríde, kedy by som chcela ja. Veď aj naposledy. Ako bolo nádherne, toľko pekných slnečných dní a prišiel práve keď pršalo, nedalo sa nikam ísť.“

Toto jej musí stačiť.

Mal prísť v apríli. Tešila som sa. Vraj na dva dni. To sa mi sníva! Po takej dobe. Spoločné ranné prebúdzanie. Žiadne kradnuté chvíľky. Dva obyčajné neobyčajné dni, so všedným aj sviatočným a celá noc.

„Dobre čítam? Na dva dni?“

„Dobre.“

„Mám sa tešiť?“

„Podľa toho na čo.“

Už vtedy mi začalo svitať.

„Stráviš tu aj noc?“

„Ako sa to vezme. Manželka ide služobne, robím jej garde. Budem mať voľno v sobotu celý deň a v nedeľu do neskorého popoludnia.“

Nedávam najavo sklamanie, ale v tom momente viem, že je koniec. Za tých osem rokov som všeličo prehltla, utekala a znova sa vracala, naučila sa oddeliť jeho dva životy. Toto je sila. To nerozdýcham. Viem presne, kde budú ubytovaní. Ráno vylezie z jednej postele a... Dáme nejaký výlet opačným smerom mimo mesta, alebo čo? Do apríla hráme hry, že sa nič nedeje, viem len ja.

Tak nie. Apríl sa odkladá, z rodinných dôvodov zastúpi manželku kolegyňa.

S veľkým nadšením oznamuje, že príde v júni. Po všetkých nádherných dňoch trafil na upršaný. Petra zostala doma pre lejak, mala byť v centre. Čakám ho na stanici, na chvíľu sa vyčasilo, dáme prechádzku okolo rieky. Vidí, že nemám náladu, nechápe. Keby svietilo slnko, možno by som bola zhovievavejšia. Takto mu povyčítam všetky hriechy, súčasné aj minulé, nebráni sa, iba nechápe.

Okrem iného:

„Dlho si tu nebol. Mám pocit, že začíname stále odznova. Ja viem. Boli sme si naposledy tak blízko, ale...nejde nadviazať, kde sme prestali.“

„Pre mňa si stále tá istá. Nevnímam vzdialenosť, ani čas. Akoby som tu bol včera.“

Znova sa rozprší, ženiem ho na stanicu, nech odíde prvým vlakom, nechcem ho tu do večera. Zrušil pôvodnú miestenku, ale najbližší ide aj tak až o štyri hodiny. Zoberiem ho domov, ťažko skrýva sklamanie, že je tam Petra. Snaží sa využiť chvíle, keď sme mimo jej dosah, odháňam ho, je mi nepríjemné, že sa po mne sápe, nechcem s ním zostať sama. Hráme s Petrou scrabble, naobedujeme sa, znova hráme. Blíži sa odchod, berie si z balkónu tričko a ponožky, ktoré neuchránil ani pod dáždnikom. Prichádza z roboty Monka. Zvedavo nakukne do obývačky, komu patria pánske sandále. Predstavím ich. Osem rokov sa mi darilo, aby ho nestretla. Vedela, že chodí, že existuje, ale od istej doby sme o ňom nehovorili. Jej mama a so ženatým! Odsúdená.

Teraz mi to bolo jedno. Ich prvé a posledné stretnutie.

„Som rád, že ťa spoznávam, Monka.“

Vie o mojich deťoch viac, ako ich vlastný otec. O deťoch aj o mne. Je tlmočníkom mojich snov. Bol.

Monka sa usmieva: „Dobrý deň!“

„Hádam mi nebudeš vykať.“

Príde jej to smiešne, v očiach iskierky, pokrčí ramenami: „No tak ahoj!“

Viac času im nezostáva.

Navrhol, že ho nemusím odprevádzať v daždi, ale ja som chcela. Po ceste iba pršalo, na peróne sa strhol vietor, blýskalo sa, hrmelo a my sme tam stáli ako v americkom filme, bozkávali sa o dušu, keď pristavili vlak, v očiach mal slzy, výraz zroneného muža. Vedel, ale nechápal.