Výlet s prekvapením

Mama bola čudná. Ani po druhom ročníku vysokej školy, ma nechcela pustiť s frajerom na dovolenku, na výlet, na stanovačku, iba na jeden deň a dosť. Žiadne spanie. Keďže mali naplánovanú dovolenku do NDR a v aute boli dve miesta voľné, nasáčkovali sme sa teda k nim, s tým problém nemali. Priateľ bol výborný šofér, najskôr sa s otcom striedali, ten bol neskôr rád, že ho za volantom nahradil celkom. Jazdenie nepatrilo medzi jeho hobby, ani v ňom nevynikal, teda istým spôsobom áno. V detstve sme sa s bratom od hanby schovávali pod sedadlá, keď nás predbiehal traktor a orientačné neschopnosti som zdedila práve po ňom.

Na recepcii nám dali kľúče od dvoch dvojposteľových izbičiek. Vošli sme do prvej a ja som začala z veľkej cestovnej tašky vyberať svoje veci. Mama myslela, že žartujem.

„Chlapi budú spať spolu a my spolu,“ oznámila mi so samozrejmosťou.

Pokúsim sa o vtip: „To by nebolo dobré, mami, Vladovi vadí chrápanie, poznáš tatu.“ Nenechala som sa vyrušiť v triedení a mama znervóznela: „To nemyslíš vážne?!“

„Ale áno, mami, myslím,“ vysvetľujem pokojne, ale dôrazne. „A ty čo myslíš, keď sme v Bratislave na intráku, tam nás kto kontroluje?“ pokračujem.

Obráti sa smerom k tatovi, ktorý sedí na posteli a pozerá do zeme. Jeho názor ju nikdy moc nezaujímal, ale ako je známe, topiaci sa slamky chytá: „Tak jej povedz niečo!“

Tatu nevyvedie z miery, bez emócií  zahlási: „Ja budem tieto záležitosti riešiť so synom, toto si vybavte vy dve.“

Vlado by sa najradšej pod zem prepadol, celá situácia mu je nepríjemná, ale nechce zasahovať, sám je prekvapený mojou aktivitou, bol zmierený s tým, že bude spať na izbe s otcom. Pravdupovediac, ja tiež, až tesne pred príchodom do hotela ma pochytil vzdor, nie som malé decko, aby mi niekto ustavične niečo zakazoval. Posledný mamin zúfalý pokus: „Tak sa zoberte!“

„Hneď teraz mami? Tu, v Berlíne?“ nedokážem zadržať smiech.

Mama vraj celú noc preplakala, oka nezažmúrila, naša izba bola našťastie na opačnej strane chodby za rohom. Na druhý deň sme si s ňou veľa zábavy neužili, ale neskôr to rozdýchala a bolo fajn.

Každý deň sme podnikali výlety po okolí, na mori nám vadilo, že  bolo studené, ale zato schinken koktail chutil náramne práve taký, dobre vychladený, každý deň. Na jemno nakrájaná šunčička a iné dobroty, zaliate dressingom vo vysokom pohári na stopke. Krásny výhľad na Berlín z otáčajúcej sa kaviarne na televíznej veži, múr, rozdeľujúci mesto na východný a západný, ulica Unter den Linden plná obchodov, toto sú útržkovité spomienky na NDR.

Noc pred odchodom sme si vychutnávali naše posledné spoločné „spinkanie“, a tak nás nadránom premohol hlboký spánok, z ktorého vraj nebolo možné nás prebrať. Raňajky boli dohodnuté na určitú hodinu a my nikde. Chvíľu čakali, potom išli zaklopkať, neskôr zabúchať na dvere, skúšali prezváňať telefónom z recepcie a  nič. Mama nás už videla mŕtvych, nevedela, či má volať policajtov či záchranku, keď sme sa konečne prebudili na veľký rámus za dverami, celí vydesení vyskočili z postele, neveriac, že je už toľko hodín. Mama bola nielen vyľakaná a naštvaná, ale aj zahanbená, že zburcovali pol hotela, zatiaľ čo my sme spali ako neviniatka. Bolo to trápne, aj smiešne, no čo už, stalo sa. Raňajky sme mali s prednáškou, ale chutilo nám.