Povaha

„Všimli ste si? Mama je ako vymenená. Akási vyrovnaná, pokojná, ja ju nespoznávam. Nezvyšuje hlas, nevybuchne pre maličkosť, dokonca menej ohovára, je akási tolerantnejšia,“ uvažujem nahlas, či si zmenu všimli aj ostatní.

„Mám pocit, že Betka z domu oproti má na ňu dobrý vplyv. Odkedy s ňou chodí na prechádzky, pozorujem, že sa mení. Akoby jej pokoj bol nákazlivý, nasáva z nej pohodu. Škoda, že sa nenašli skôr. Bývajú tu celé roky a sotva sa pozdravili. Mame pripadala akási uzavretá, odmeraná, zdanie často klame. Je to dobrá osôbka,“ dodávam.

Prešli týždne, mesiace, možno aj dva roky.

„Tá Betka, ju nič nevyvedie z rovnováhy! Minule tam prídem, sedíme pri káve. Vonku čosi vrčí, pýtam sa jej – teba to nevyrušuje? A čo? Ja nič nepočujem. Ty nepočuješ, ako to tam celý čas vrčí? Už odkedy som prišla. Ahaaaa, už počujem. A zasa nič. No chápeš to? Ani sa nešla pozrieť, kľudne si chlipká ďalej. Alebo tie deti. My sa rozprávame, Jano nám skáče do reči, myslíš, že ho okríkla? Nie. Ešte aj keď sme hrali scrabble, nechala ho, nech nám do toho nazíza. Veď už je to veľký chlapec, poslala by som ho preč. Piekla pagáčiky. Máme jeden recept, ale nespoznala by si ich. Ona je taká. Nikdy tam nedá, čo treba. Vždy o jedno vajce menej, syrom len tak postraší, a potom sa čuduje, že moje sú lepšie. Na jedlo je lakomá. Pritom na zubnej paste nešetrí, čistiace prostriedky má od výmyslu sveta, ale v kuchyni... Ešte aj vodu zo slížov nevyleje, aj tá sa zíde,“ noha cez nohu, pokyvuje chodidlom a prudko gestikuluje.

Počúvam, neurčito sa usmievam, len sem-tam slabo zaprotestujem, nech ju nerozčúlim.

„A tú kávu, keby si len videla...mieša ju tou lyžičkou, jak o preteky, div ju neporozlieva,“ zúrivo predvádza, cinká o šálku, až si zo svojej vyšplechne na tanierik.

„Tak sa predsa turecká káva nepije! Zľahučka zamiešam, položím lyžičku na tanierik, nechám usadiť a viac sa lyžičky nedotknem!“

...a taká bola kľudná, kým ju Betkin kľud nezačal rozčuľovať.