Srdce

Večer zvoní telefón.

„Ukradli nám to tvoje srdce z tatovho hrobu! Teraz sme sa odtiaľ vrátili,  hneď ti volám, nie je tam,“ oznamuje mama pohoršene.

„Mami, neukradli, zabudla som ti povedať, keď som tam bola naposledy, po tej veľkej víchrici, ležalo na susednom hrobe.“

„A prečo si ho nedala naspäť?!“ nalieha pobúrene, nechápavo.

„Určite ho neukradli, keby chceli kradnúť, zoberú z opačného konca cintorína, nie od susedov. Hovorím ti, že to bolo po víchrici, vietor ho pravdepodobne odfúkol, niekto zodvihol a dal na najbližší hrob,“  odpovedám vyhýbavo, zámerne nereagujem na prečo.

„No ale prečo si ho ty odtiaľ nezobrala?!“ nenechá sa zmiasť, otázku zopakuje.

„Ako by to vyzeralo, keby beriem z cudzieho hrobu a dávam na svoj? Ako by som ľuďom vysvetľovala, že je naše?“ snažím sa obhájiť svoje správanie.

„To tam chodilo toľko ľudí?!“ provokačne podráždene vyprskne.

„Nechodilo, ale ide o ten pocit, nechápeš?“ dávam si záležať, aby nezaznel ani náznak podráždenia.

„No toto naozaj nechápem!“ hlas sa jej zatrasie od hnevu.

„Jednoducho som si povedala, že tato dovidí aj na ten vedľajší hrob, nie je to životne dôležité, kde srdce leží, jemu by to určite nevadilo.“

„Ale mne to vadí! Takto som sa mohla spoľahnúť, že tam vždy niečo je, hrob je upravený a bolo určite drahé! A ty ho tam necháš, ja by som ho zobrala, ale už nebolo ani u nich,“ dáva najavo, že jej už naozaj dochádza trpezlivosť so svojou zabrzdenou dcérou.

„Mami, nerozčuľuj sa, ja ti rozumiem, ale skús pochopiť aj ty mňa.  Ja to vidím inak. Keby si tam bola ty, urobíš po svojom,“ nenechám sa vyprovokovať a trpezlivo vysvetľujem ďalej, čím ju odzbrojím.

Chvíľa nesúhlasného ticha a sama zmení tému.