Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seLen trpezlivosť
Autor
gabi tá istá
Pred Vianocami mi telefonuje brat: „Mám taký nápad. Chcel by som mame kúpiť taký ľahký a pritom teplý paplón. Objednali sme si od jednej českej firmy, sme s nimi veľmi spokojní. Aj obliečky sú z takého mikroflanelu, hrejivé už na dotyk. Len neviem, ako je na tom mama s perinami. Chcel by som ju konečne milo prekvapiť, toľké roky sa snažím a nedarí sa mi.“
„To je naozaj výborný nápad! Mame som kúpila letný paplón, veľmi si ho pochvaľuje práve preto, aký je ľahučký, ale na zimu vyberá starý, klasický, hrubý páperový, ledva ho udvihne. Tomuto sa určite poteší!“
***
„Tak čo, mami, ako sa ti spalo pod novým paplónom?“ pýtam sa po Vianociach.
„Vieš čo, nemala som tie nové obliečky oprané, tak som dala svoje, sa mi zdá, že boli malé, lebo tam bol taký natlačený, no, nebolo to ono. Uvidím, keď ho prezlečiem. Zajtra operiem.“
***
Neviem sa dočkať, tak veľmi mi záleží, aby bola spokojná. Brat bol ako dieťa večne nespokojný, neústupčivý a celá rodina sa išla pretrhnúť, aby mu vyhoveli. Už je dávno dospelý, svet mu nedoprial všetko, po čom túžil, internát a vojna mu pristrihli krídelká, dali najavo, že nie je stredom vesmíru. A mama, akoby oneskorene chcela vyrovnať rozdiely, vynahradiť mi odstrkovanie. Mňa vychvaľuje, brat, nech robí čo robí, s ničím nie je spokojná.
„Všetko, čo si mi ty kúpila, používam a on, len vymýšľa sprostosti. Načo mi je nová žehlička, čo len budem sušiť v tej sušičke a tú vaničku na nohy! Ani raz som ju zo skrine dole nedala!“ vymenúva nepotrebné veci. „Ja mu to po rokoch postupne nosím, šak on si aj tak nepamätá, že mi to kúpil.“
Ale pamätá. Počujem to podľa nástojčivosti v hlase, ako rád by sa jej konečne zavďačil.
Ďalší telefonát od mamy: „Neviem, čím to bude, ale odkedy spím pod tým novým paplónom, rozbolí ma v noci pravé rameno a celá ruka.“
„Mami, to je náhoda. Bolelo by ťa aj pod starým. Vieš, že každá zmena počasia sa ti na zlomenom ramene prejaví. Aj mňa po dva dni pobolieva krčná chrbtica, ver mi,“ utešujem ju.
„Myslíš? Ináč je príjemný, teplý a naozaj lahunký.“
Vydýchla som si. Konečne je naladená pozitívne, teším sa ako na Nový rok, keď prídu všetci na návštevu, brata pochváli.
Neverím vlastným ušiam, keď začne rozprávať, ako má obliečka zips na dlhej strane, nie ako je zvyknutá, na krátkej. Je v prostriedku, nie od kraja po kraj, ledva ho do rohov napchala, kto to kedy videl takto naopak...
„Mami, prečo si nezačala tým dobrým?“ preruším ju.
„Veď si mi hovorila, že je lahunký, teplučký, tak si mala najskôr toto povedať a potom o nedostatkoch,“ snažím sa usmerniť ju, keď vidím sklamanie v očiach brata a švagrinej.
„Nebudem ja už nič hovoriť, vidím, že ste so mnou stále nespokojní,“ zlomí sa jej hlas, plač na krajíčku.
Uf. Hovorím si, toto nedopadne dobre, nemala som sa zamiešať. Horúčkovito rozmýšľam, ako zmeniť tému, ale skôr než ja, mení ju mama, ani neviem ako a sme pri jej susedoch, toľko má nového, čo videla spoza záclony.
8 názorů
Arwen Leinas
19. 04. 2020Jak píše Gora, je to k smíchu i k pláči zároveň.
gabi tá istá
01. 02. 2018Lubošisko jeden a tri úsmevy :)))
gabi tá istá
01. 02. 2018Gora, smjeme sa, neplačeme :)
Andělka, učíme sa
hanka, rozprávam sa a obrusujem
aleši, tí nás zachránia takmer vždy, každá horúca téma vychladne, keď ich vidí s igelitkami - čo len v nich majú, načo im to všetko je??? :)
aleš-novák
01. 02. 2018ještě že to zachránili sousedi...:o)
človeka poteší, ak jeho darček urobí druhému radosť, najmä, keď si dáva záležať, dlho premýšľa, čo by bolo potrebné, aby to nebolo len zdvorilostné gesto...
všimla som si, že najmä starší ľudia sa delia na dve skupinky - jedna sa teší z každého darčeka, z každej maličkosti, sú radi, že si niekto spomenul...druhá skupinka je táborom nespokojných, žiadny darček nie je ideálny, na každom sa niečo nájde...
no a potom je ešte špeciál - ľudia, ktorí pri každom dare opakujú - načo si si robil škodu, ja už nič nepotrebujem...
moja mamina tiež vedela, najmä ku koncu života, kritizovať, snažila som sa vysvetliť jej, ako to darcu trápi, chcel jej predsa urobiť radosť...
je to ťažké, viem, ale Tvoja maminka je čulá, určite by si s ňou mohla rozprávať o tom, ako jej Julo chce ulahodiť, ako ho trápi, že nič od neho nie je dobré...
Darovat a mít radost, že daruji....to stačí, to je ono, nelpět na výsledku...ale to je tak těžké.