Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seNedostatok dôkazov
Autor
gabi tá istá
V štyridsiatom šiestom (1946) skončila dvojročnú obchodnú školu a nikde nemohla zohnať miesto. Písala životopisy, obchádzala všetky úrady rad za radom a nič. Jedného dňa sa dozvedela od spolužiaka, že na sekretariáte Demokratickej strany potrebujú sekretárku. Sadla na autobus, priniesla životopis a bola prijatá.
Nastúpila 1.1.1947. Pracovala, stretávala sa s mladými, často hrávali divadlo. Tak aj vtedy. Po predstavení bolo posedenie, oslavovali úspech a ktosi tam priniesol pesničku, dodnes si ju pamätá:
Do ulíc nás komunisti vedú,
kto má hviezdu, nemusí sa báť,
tak ako my, nikto nedokáže,
všetko krásť a všade rabovať.
Naozaj sa nezamýšľala nad textom, spievali ju všetci, veď nie na verejnosti, len tak, sami pre seba. Boli tam väčšinou decká z Odboru mladých demokratov, ona nebola nikde organizovaná, nezaujímala sa o politiku. Na dedine nemali prístup takmer k žiadnym informáciám, tato zomrel, keď mala šesť, mama mala čo robiť, aby uživila päť detí. Cez vojnu boli izolovaní v horách, v chate na Kykuli, čo už ona v devätnástich rokoch vedela o demokracii, o komunistoch. Nepripisovala tomu žiadny význam, spievalo sa všeličo, bola nálada.
Keď 3. marca 1948 večer o deviatej u nich zaklopali žandári, netušila, že ich príchod súvisí práve s touto pesničkou. Domová prehliadka. Bez vysvetlenia rozhádzali celú izbu, kuchyňu, otvárali skrine, vyhadzovali obsah zásuviek, vyberali listy z obálok, niečo hľadali, nevedela čo. Zobrali ju do auta a odviezli do mesta na žandársku stanicu. Pozerá, samé známe tváre, kamaráti. Po jednom ich vypočúvali do rána a na svitaní odviedli do väznice, do vyšetrovacej väzby.
Priznala, že pesničku spievala, ale naozaj nevedela, kto ju priniesol. Pre nich bolo práve toto dôležité. Ako vypovedali ostatní nevie, ale vraj to väčšina hodila na okresného tajomníka DS, aj keď si neboli istí. Oslavy sa zúčastnili dvanásti a zatvorili jedenástich. Kto ich udal? Na prvý pohľad jasné, ale dôkazy nemali.
Neskutočný šok. Celá tá noc jej pripadala ako sen, až vo vyšetrovacej väzbe si uvedomila, že je to realita, krutá nezmyselná realita. Aby ju za nejakú blbú pesničku zatvorili do cely so zlodejkami, príživníčkami a ktovie, čo ešte?
Zlodeji a iní mali červené pásky na rukávoch, politickí biele. Červené pásky museli pracovať, biele nesmeli, mali zakázané opustiť celu. Radšej by pracovala, ako trčala sama v tejto diere, ale také boli predpisy. Lavór, krhla s vodou, namiesto záchoda veľký hrniec s deklom za paravánom v kúte izby, to bola hygiena. Jedlo v ešusoch...
Preplakala celé noci. Cez deň ako tak prežila, ale spánok neprichádzal a znova si kládla otázku, prečo a ako dlho?! Vo vyšetrovacej väzbe ju nikto viac nevypočúval, na nič sa nepýtal. Tých, čo nemali osemnásť, po dvoch týždňoch prepustili, ju presťahovali aspoň na inú izbu, s lepšou spoločnosťou – profesorka, úradníčka z ministerstva, učiteľka, samé politické, žiadna zlodejka sliepok. Profesorka im po večeroch čítavala knihy, rozprávala o filmoch, kaderníčka ju česávala, ľudia z dediny nosili balíčky, sladkosti, ovocie, ani nevedela, komu má poďakovať. Nechávali ich na vrátnici a dozorkyňa priniesla – „viete, nesmie sa to, ale berte.“ Takéto drobnosti ju držali nad vodou, aby sa tam celkom nezbláznila. Po dvoch mesiacoch ju prepustili pre nedostatok dôkazov.
Vrátila sa domov, demokratická strana bola zrušená, voľby vyhrali komunisti. Zostala znova bez roboty, ale nie nadlho, akousi šťastnou náhodou dostala prácu sekretárky na notárskom úrade. Život sa vracal do zabehnutých koľají, snažila sa na všetko zabudnúť a snáď by sa jej to aj podarilo, keby...
Keby sa v novembri ministerstvo spravodlivosti nerozhodlo „prevychovať ju“. Jedného večera u nich zaklopal tajný, vysvetlil jej, čo a ako, vraj ju má odprevadiť do pracovného tábora v Novákoch. Nasadli do vlaku, doviedol ju k dreveným barákom, na izbe ich bolo desať. Na chodbe válovy s točkami, dokonca jedna kúpeľňa, kde sa mohli z času na čas okúpať, osprchovať.
Ale prečo?! Prepustili ju predsa pre nedostatok dôkazov a za čo ju teraz idú trestať, prevychovávať?! Bezmocnosť, pocit krivdy, nespravodlivosti... Chýba jej domov, rodina, vo svojom živote sa nevzdialila z rodnej dediny a mesta, teraz je v cudzom svete, cudzích barákoch, s cudzími ľuďmi a nevie prečo a hlavne dokedy. Je zúfalá.
Vo vyšetrovačke politickí pracovať nesmeli, tu naopak. Všetkých bez rozdielu vyženú v novembri do repy, ženy chodia polomŕtve, nezvyknuté na ťažkú fyzickú prácu a ešte v mraze a chatrnom oblečení. Akási dobrá duša jej vybavila prácu v kancelárii, aspoň kúsok šťastia v nešťastí. Spomína aj na protekciu v kuchyni, keď boli večer hladné, poslali ju ženy pre chlieb, masť a cibuľu, vedeli, že ona vždy prinesie. Na žeravej piecke osmažili cibuľku, to bola dobrota!
Prokurátor, staručký pán, každý týždeň navštevoval izbu za izbou, vždy pri nej zastal, iba krútil hlavou. Toto musí byť nejaký omyl, nebojte sa, vydržte, nemôže to dlho trvať. Chvalabohu netrvalo. Na Vianoce išla domov na priepustku a po Vianociach ju už čakalo rozhodnutie – prepustená. Bez vysvetlenia, bez ospravedlnenia.
Bola slobodná! Trvalo však roky, kým prekonala strach, ktorý sa usadil príliš hlboko. Keď večer niekto u nich zaklopal, znova a znova sa vracal – čo keď prišli pre ňu?! Čo na tom, že nič zlé nespravila? Na spravodlivosť už neverila.
40 názorů
gabi tá istá
17. 10. 2021pozdravjem, Markel
ale ano, stát se může všechno, jsme zhýčkaní a máme krátkou paměť, chjo, tvoje vzpomínka líbila *
gabi tá istá
19. 04. 2020tiež tomu verím, Arwen, že sa takéto niečo už nemôže stať, aj keď...
Arwen Leinas
19. 04. 2020Tentokrát se mi to nelíbí. Ne pro formu, ne pro styl. Ale pro obsah. Věřím, že něco takového se už nikdy nestane. Chci tomu věřit. Jenže červíček hlodá, stačí se podívat kolem.
gabi tá istá
17. 03. 2018ďakujem aj tebe Chrbát Tatranský :)
gabi tá istá
16. 03. 2018vďaka za názor, Fruhling, nemala som súhlasiť s nomináciou, vtedy som si neuvedomila, že to sem nepatrí
gabi tá istá
13. 03. 2018súhlasím s tebou, posnažím sa ešte
Lidé jako tvoje mama jsou živoucím svědectvín minulosti, o něž však brzy přijdeme. Vyčerpej z ní, co možná nejvíc. Jsme předurčeni k tomu, si naši minulost zopakovat. Když vidím, jak se dnes volí u nás a na Slovensku, připomíná mi to roky 1946-1948.
gabi tá istá
13. 03. 2018Stargazer, áno, je to len zachytený príbeh, kým tu mama je a pamätá si, zaznamenala som...či je v mojich silách napísať poviedku, neviem, ale ak hovoríš, že v mojich schopnostiach to rozhodne je, je to pre mňa povzbudením, ďakujem
Téma, příběh, převyprávění skvělé… Jen je to až moc literatura faktu. Události této doby jsou chronicky známé, není v tom nic nového. Což je škoda, protože jako svébytná povídka s touto tematikou by byla skvělá, protože v Tvých schopnostech rozhodně je vytvořit z toho skvělou povídku. TIP
gabi tá istá
07. 03. 2018áno, Lakrov, je to zbierka Moja malá mama, kde som zahrnula všetky texty, prozaické aj veršované, ktoré som kedy o nej napísala
Až při třetí návštěvě si všímám, že je ten text řazen do sbírky složené zřejmě z podobných "útržků", což vylepšuje můj názor na tuhle domněle neliterární prózu.
> ...Tuto dobu je třeba pořád připomínat...
Ano, jsem téhož názoru. A idealizace dějin je občas nebezpečná.
Tuto dobu je třeba pořád připomínat, protože si ji spousta lidí dnes idealizuje.
gabi tá istá
06. 03. 2018rozumiem, Lakrov, tiež to nepovažujem za poviedku, je to iba prerozprávaný príbeh mojej mamy, nie je to text, na ktorý by som mohla byť pyšná ja, nemám na ňom nejakú zvláštnu zásluhu
Jako text, tedy jako literatura faktu je to celkem zajímavé. Nedokážu to však vnímat jako povídku, což je ovšem spíš moje chyba.
gabi tá istá
06. 03. 2018K3, ťažko sa o tom počúva, číta, čo potom zažiť
Byla to smutná doba, která se snad ani nedala zdravým rozumem chápat. A všichni kdo tím nějakým způsobem prošli se ctí, si zaslouží obdiv. Můj táta byl r. 21, tedy totálně nasazen... T.
gabi tá istá
12. 02. 2018vďka za názor, Um
Co napíšu,bude znít možná trochu drsně,ale myslím si,že totalita vychovala některé lidi v opravdové charaktery. Dnešní život je pro většinu lidí snadný a jednoduchý a tak je charakterních lidí velký nedostatek Tip.
gabi tá istá
09. 02. 2018neviem,Dodola, či sa vedelo, kto je kto...ŠtB napr., ale viem, ako si to myslela
Ta doba prý byla "lepší" tím, že se vědělo, kdo je kdo. Dnes už to tak čitelné není.
gabi tá istá
08. 02. 2018Dobrú noc, Ľuboško
gabi tá istá
08. 02. 2018zvedavec, som rada a vážim si, že si sa podelila, smutný príbeh
Je mi ľúto Tvojej mamy...úprimne.
Mám podobný príbeh o mojej mame - ktorá sa narodila koncom roka 1926. S tým rozdielom, že nespievala žiadnu pieseň, len sa narodila - v Devíne. A mala - aká opovážlivosť - maďarskú národnosť. Čo úplne postačovalo a nijaké ďalšie dôvody neboli potrebné, aby vo svojich 18-stich rokoch - po 2 sv. vojne bola spolu so svojou mamou zbavená občianstva, "sústredená" v koncentračnom tábore v Petržalskej časti Bratislavy.
Lebo ako inak nazvať tábor, kde ešte pred víťazstvom Komunistickej strany medzi r. 1945 a 1948 takíto nešťastníci - čírou náhodou maďarskej národnosti - sústreďovali-koncentrovali? Bez toho, aby sa čímkoľvek previnili. Žili bez občianstva (viete si predstaviť, čo to znamená?), boli zbavení majetku (napr. domu v Devíne s vybavením), boli im pridelené práce, ktoré mali vykonávať a spali na betónovej podlahe - na čo moja mama aj doplatila a takmer prišla kvôli zápalom o obličky. Operáciám v lepších časoch a zdravotným následkom sa nevyhla.
Zločiny komunizmu nie sú jediné zločiny proti nevinným. Ani v povojnovom Československu.
Ja viem, že mnohí komunisti za ušami majú naozaj všeličo, ale isté je, že tejto nespravodlivosti ich zbavila práve vláda, ktorá vznikla v r. 1948.
Moja babka a mama sa znovu stali občanmi, mohli sa vrátiť do svojho (už vybrakovaného domu bez nábytku, riadu a pod., to si už rozobrali tí "bezúhonní" so správnou národnosťou) a mohli sa so všetkou starostlivosťou začať liečiť na následky predchádzajúceho pobytu.
Moja mama sa nikdy nestala horlivým prisluhovačom a pritakávačom, akých tu bolo hooodne; nebola človekom, ktorý rád pre svoj prospech vykoná aj nadprácu, to nie... a videla aj jeho zlé stránky a mala v mnohom iné predstavy, pri rádiu v r. 1956 počúvala s napätím a nádejou o udalostiach v Maďarsku, atď....avšak veci nevidela čierno-bielo . A ja ich vidím tiež v pestrých farbách, nie monochromaticky.
Generál Fr. Faitl řekl: "Komunista co slovo, to lež. Co čin, to zločin." To platilo, platí a platit nepřestane.
gabi tá istá
08. 02. 2018vďaka, Jarko
Oni ti dnešní říkají, že se poučili, že už takové praktiky zavrhli, že jsou jiní. Rád bych některým i věřil, ale... vždycky znovu mě něčím zklamou.
To ale nemá co dělat s tvým vyprávěním, Gabi. Líbí se mi, a také Irenin nápad s nominací na PM.
gabi tá istá
08. 02. 2018vďaka za stopu, agátka a Čudlo
aleš-novák
08. 02. 2018doba temna...a přitom se tomu říkalo světlé zítřky...skoro jako v Žertu od Mňačka...
Gabi, mohla bych tento díl nominovat na PM za únor?
Mělo by to číst co nejvíce lidí. A dobre si napísala:-)))