Kto koho poslúcha

„Už ma tie ruky neposlúchajú,“ začína rozhovor mama. „Včera som zamiesila na anglický keks, chalani ho minule spomínali. Tak sa mi to ťažko miesilo, kedysi som dávala margarín, teraz už zas hovoria, že maslo je zdravšie, tak som to mala také tuhšie. Dnes mám tie kĺbiky opuchnuté, boľavé, už to nebudem môcť robiť. Vždy som to robila po pamäti a boli pekné, teraz ich mám veľké jako lopaty, neni som s nimi spokojná. Večer som zamiesila ešte na pagáčiky, do rána som si odpočinula, tak dnes ich dorobím a upečiem. Aj parené buchty spomínali, ale na tie si už netrúfam. Ale možno raz ešte spravím,“ plánuje.

Počúvam. Nemá zmysel protestovať. Presne viem, ako to prebieha. Nie, žeby povedala - chalani, mám boľavé ruky, nebudem už piecť. Naopak. Donekonečna sa bude vypytovať, ponúkať, čo by som vám budúcu nedeľu upiekla? Aby jej urobili radosť, rozkážu si.

„Myslela som, že D vitamín je iba zo slnka,“ mení tému. „A nie. Hovorili včera, že všetci berú proti chrípke céčko, ale dôležitejší je práve D vitamín ako prevencia. Predávajú tabletky.“

„Ja viem, mami. Petra to našla na internete, kázala si kúpiť, nespomeniem si ako sa ten prípravok presne volá, ale pozriem a kúpim ti. Petra to berie denne, ale nie proti chrípke. Proti zlej nálade, depresii. Tak to čítala.“

„Nie pre mňa. Na teba som myslela. Ja nechodím medzi ľudí, ale vy ste stále vystavení riziku, keď chodíte autobusom. Chrípková epidémia práve vrcholí.“

„Áno? Ani som si nevšimla. Nikto v našom okolí sa nesťažuje.“

„Hovorili to v televízii, sľúb mi, že to budeš aj ty užívať!“

„Ale mami, ja som odolná. Aj po Vianociach ste boli všetci chorí, ja nie. Keď ma zašimorilo v hrdle, dala som si becherovku, pre istotku aj JOX nastriekala a bolo po chorobe skôr, než začala.“

„Sľúb mi, Gabika, že to budeš brať!“

„Nič ti nesľúbim, ani ty ma neposlúchaš, prečo by som mala ja?“ smejem sa.

„Ja že ťa neposlúcham?“ zatiahne tónom neviniatka. „Ja ťa vo všetkom poslúcham!“

„Áno? Koľkokrát som ťa prosila, aby si prestala piecť? Nosila ti pre našich moravské koláčiky, štrúdle z kočkovskej pekárne na nerozoznanie od domácich, len aby si sa šetrila a dnes si zasa piekla.“

„To len trošku.“

„Veď aj ja ich len trošku nebudem jesť.“

Spoločný smiech.