Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Staroba

22. 12. 2018
9
13
1351

Sídlisko zostarlo. Je čoraz menej prváčikov, kedysi bolo bežné písmenko G, dnes horko - ťažko naplnia A, B, C. Zato dôchodcovia pribúdajú ako huby po daždi. Sú ich plné obchody, lavičky, chodníky. Stretávam ich denne, zošúverených, ufrflaných, láskavých, trpezlivých, nervóznych, zatrpknutých, veselých, optimistických, odovzdaných osudu.  Hlúčiky postávajú pred obchodom, zachytávam útržky rozhovorov, rozprávajú jeden cez druhého - ... u doktorky, ... všetko drahé, ...bolí chrbát, ...nevládzem na nohy,...v stredu mal pohreb, ...mladí sa nestarajú, ...tí hore sa majú dobre, ...zmenila mi lieky.

Takmer každý má v ruke  barlu, niektorí ako nevyhnutnosť, iní ako módny doplnok, viditeľne im zavadzia, pri chôdzi ju nepoužívajú, ale keď majú druhí... Päťsto korún zo sociálneho ako kompenzácia, ktorá im vďaka nej prináleží, tiež nie je na zahodenie, dôchodky sú slabé.

Dedkovia rozoberajú politiku, nadávajú na vládu minulú aj súčasnú, oni by vedeli, ako dať všetko do poriadku, ale kto už sa ich na niečo opýta. Zarytí samotári sa vyhýbajú debatným krúžkom, nemajú záujem, nechcú sa pridať, akoby si sami nechceli priznať, že sú ich súčasťou, že k nim patria. Necítia sa na to. Nie vždy je telo v súlade s dušou. Zhrbený, zošúverený starček má v očiach ohníčky, šibalstvo, naopak, celkom zachovalý sedemdesiatnik sa vlečie z nohy na nohu, vyhasnutý pohľad, zatrpknuté zovretie pier.

Motkajú sa pomedzi police, každučkú vec niekoľkokrát obrátia v ruke, kým ju vložia do košíka. Pri lahôdkovom pulte čaká muž s plnou plátenkou prázdnych fliaš. Trasúca ruka vyludzuje cinkavú melódiu, je zaujímavé pozorovať ľudí v rade, ako postupne jeden po druhom pátrajú po zvuku, kým spočinú pohľadom na hrkotajúcej taške. Ktovie, prečo ich nevrátil pri okienku, samému mu muselo byť nepríjemné, ak si uvedomoval, že vzbudzuje toľkú pozornosť.

Pri váhe stojí bezradný starček. V jednej ruke mrkva, v druhej petržlen, nechcem ho súriť, stojím obďaleč, nech si pokojne nájde svoje čísla, ale keď dlhšiu dobu pozerá neprítomne kdesi ponad váhu, opýtam sa ho, či nepotrebuje pomôcť. Bez slova mi ukáže svoj nákup, podám mu dva lístočky, nalepí ich na zeleninu, vydá nejaký zvuk, nerozumiem, možno poďakoval. Prišlo mi ho ľúto, vyzerá tak bezmocne, neisto, predstavila som si, že kedysi mohol byť sebavedomý, vzdelaný muž a príroda sa s nami takto zahrá. Ktovie, či ho žena poslala po zeleninu alebo si sám ešte navarí, na polievku pre dvoch  mi pripadá jedna mrkva a jeden petržlen málo.

V detstve ma desila predstava smrti. V kútiku duše driemala akási útecha, že ešte nie som na rade. Jednoduché počty, najskôr babka, potom mama, ja nakoniec. Vtedy mi ani na um nezišlo, že smrť si nevyberá podľa veku. Na jednej strane ma to upokojovalo, ale o babku som sa bála rovnako a „modlila sa“, aby to prišlo čo najneskôr, keď ja už budem sama veľká. Niekedy, keď spala príliš ticho a vyzerala, že ani nedýcha, zámerne som zašramotila, aby sa pohla, nech viem, že žije. Vymodlila som jej dlhý život.

Ešte stále nie som na rade a smrti sa už nebojím. Iba pomalého umierania, v bolesti, bezmocnosti, odkázanosti na iných, ako každý. Želám nám všetkým odchod rýchly a bezbolestný, aký bol dopriaty babke a otcovi.


13 názorů

tak nejako, Lakrov, vystihla si to


Lakrov
21. 02. 2019
Dát tip

Zpočátku to působí jako kritika společnosti, pak to přejde do  jakési bezvýchodnosti a na konci mám pocit jakéhosi smíření.  Tip.  


vďaka K3, mám radosť, že si sa zastavil


K3
23. 12. 2018
Dát tip

Naprosto dokonale jsi to vystihla. Možná někteří si to i přejí a nechtějí to dál prodlužovat.

Ale nemají na výběr...


Peťo, ďakujeeeem! Aj tebe prajem, tie najkrajšie!


Petr333
22. 12. 2018
Dát tip

Téma stáří není v dnešní uspěchaný době moc in. U tvýho povídání mi ale bylo fajn. Hezký vánoce do TN, Gabi.


napíš, teším sa


Lerak12
22. 12. 2018
Dát tip

Staroba? Jsem byl včera na pohřbu. Teď na podzim už druhém. Najdou se tam i postřehy in absurdum. Asi o to napíši povídku.

Předkládáš a konfrontuješ nás se stářím. Dobře zpracováné.  


toto je dobreeee, Silene, usmievam sa od uška k ušku

 

Ľuboško, tak je už najviac, to hej


Silene
22. 12. 2018
Dát tip

gabenka, průniky tvých postřehů krze mé duše ostění nejednu tabuli okenní rozechvět umí. A jak nám tu moudrost pěkně po kapkách, inu, jsem ráda, že nejsou na předpis!

K tomu, cos psala vedle, u stařečka zahradníka, že proto jsi tu... Však kam bys taky probůh utíkala! Maximálně pro dvě tři mrkve a kvapem dom hledět máš, taková mladá holčina se nám nemá kde potulovat sama samička!  

A basta.


Kočkodan
22. 12. 2018
Dát tip
Já jsem v jednom přání nerealistický maximalista – odejít ve spánku... A Irčino postřehnutí tvého postřehu není žádná halucinace. ;-)

opravdu, Irča


Gora
22. 12. 2018
Dát tip

Máš výborné postřehy, gabi...a závěrečné přání je opravdu ze srdce:-))


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru