Dômyselná akcia

Marhuľa je tento rok obsypaná, zdá sa, že bude mimoriadna úroda. Vyhrabávam drobné guľôčky z trávy, odnášam do bio odpadu, je to celkom prirodzené, nejaké vždy spadnú. Na druhý deň je ich viac, hovorím si, to tie suchá, mala by som aj stromy polievať. Postupne si uvedomujem, že sú zoskupené viac na jednom mieste, čoraz väčšie koleso a každá rozpolená a bez jadierka. Nie je možné, aby sa pri páde do trávy rozpolili a čo tie jadierka? Žeby veverička? Začínam sa viac sústreďovať, všimnem si, že pri mojom príchode vzlietne kŕdeľ vtákov. Nestihnem ich poriadne poobzerať, nie sú to drozdy, ani škorce. Siví, dlhé mocné zobáky a chvostiská, o takých sme sa neučili. Zoberiem teda jednu rozpolenú vyďobanú na ukážku a oslovujem susedov, či takéto niečo spozorovali aj oni. Nikto. Doteraz sa s tým nestretli. Je priam neuveriteľné, ako možno zobákom s takou presnosťou rozpoliť drobný plod, dostať sa k jadierku. Zvedavosť ľudí narastá, chodia pozorovať, koľko po vyhrabaní na druhý deň pribudne.

Cestou do mesta stretnem susedu. Významne sa usmieva: „Bola si dnes pozrieť?“

„Nie teta, nebola som v záhradke, možno poobede. Prečo?“

„Veď uvidíš!“ neprestáva sa usmievať.

Pozerám na ňu nechápavo.

„Včera sme boli. Zavolala som aj Mariána, bol tam aj Mirko. Nebola si doma.“

„Nie, bola som na joge a večer som už nešla.“ Stále čakám nejaké vysvetlenie jej záhadného správania.

„Vyhrab dnes a uvidíme.“

„Nemôžete mi povedať, teta, čo sa deje? Som z vás celkom zmätená.“

Naznačuje čosi perami, odčítavať neviem.

„Nechceme im ublížiť, len postrašiť,“ pridá teda pološeptom.

Preboha, snáď tam nešupli nejakých dvestodvadsať voltov, zľaknem sa a ešte viac vyvalím oči.

Teta teda prihodí šifry: „Mirko...vzduchovka...len do vzduchu.“

Jaj, to sa mi uľavilo.

„A prečo okolo toho robíte také tajnosti, normálne ste ma vystrašili.“

Priblíži sa ku mne a šepne: „Vieš, ochranári zvierat...keby sa dozvedeli...“

Marhuľáci veselo hodujú ďalej, super tajný záťah zostal zrejme utajený aj im.