Plyn už syčí...

Ráno niekto silno zazvoní, zvykne tak poštárka. Vykuknem z okna našej štvorbytovky, nikde nikoho. Prebehnem teda ku dverám, tam tiež ani živej duše. Zrejme prišli odpisovať vodu, pustil ich dnu niekto z prízemia, púšťam to z hlavy. Po nejakom čase, znova zvonček, otváram, len čo šťuknem kľučkou, zaznie zdola prenikavý hlas susedy: „No poď, Gabika!“

Jaj, toto neveští nič dobré, beriem kľúče a utekám.

V pivničných priestoroch na mňa čaká spolu s dvomi mužmi v kombinézach SPP. Dvierka, kde sú ukryté naše dva plynomery otvorené, obrovské kľúče, francúzaky, zverák, tašky po zemi, akcia je rozbehnutá.

„Gabika, ty si včera necítila, že tu smrdí plyn?“ začne rázne.

„Nie teta, nič som necítila.“

„Čo máš zapchatý nos?“ neodpustí si ironickú poznámku.

Zhlboka sa nadýchnem a vydýchnem, predvediem jej moje čisté dýchanie podporované pravidelnou pranajámou: „Pozrite, teta, nemám!“

„Uniká ti vedľa plynomeru!“ oznamuje takmer víťazoslávne.

„Elena už týždeň hovorí, že je cítiť dole plyn. Ale včera večer! Len som prišla do tohto kúta, až ma ovalilo. Aj v záchode sme to cítili, ani som do rána od strachu nespala,“ popisuje dramaticky.

„A čo ste robili celý týždeň, keď len poslednú noc ste nespali od strachu?“ pýta sa jeden z majstrov a ja sa v duchu usmievam, dobrá otázka.

Na chvíľu ju rozhodí, ale vynájde sa: „No...to...dcéra cez týždeň...ešte jej hovorím, čo zas vymýšľaš, voľačo sa ti zdá, to istotne z tých kanálov ide smrad. Ale včera, som myslela, že ...“

Nestihne dopovedať, keď druhý chlapík oznamuje: „Pani aj vám uniká.“

„Aj mne???“ zostala zaskočená a odkotúľala sa domov.

Po chvíli sa vráti akoby nič a ostrým zrakom sleduje priebeh opráv. Ja sa s ich dovolením poberiem domov, ak budú niečo potrebovať podpísať, nech zazvonia.