Pozitívne naladená

Obrovské tekvice dospeli do konečného štádia, viac neporastú. Vyfarbené do sýto oranžovej, vystavujú svoje vypasené brušká  na obdiv. Priam sa ponúkajú, nenechajú chladným žiadneho okoloidúceho. Pri pohľade z obloka prvého poschodia nevidno nič, sú ukryté za záhradnou chatkou.

Ako každý rok, aj dnes nastal správny okamžik, kedy ich treba oddeliť od pupočnej šnúry a premiestniť na určené miesto, na trávu vedľa veľkého keramického kvetináča s okrasnými listami. Každučkú starostlivo vyšúcham rukavicou, aby sa ešte viac ligotali, prenášam jednu po druhej, sotva ich unesiem. Na poslednú si netrúfam, tá musí počkať na väčšieho siláka. Ukladám ich, posúvam, snažím sa vžiť do pohľadu zhora, nech vyniknú čo najviac a užijem si z okna tú krásu, kým nezapadnú prvým snehom.

Uprostred kochania v nádhere tvarov a veľkosti milovaného Goliáša, rozletia sa dvere balkóna na prízemí: „Zas ich sem dovliekla! Nech si ich dá do obývačky! Ja sa zas budem dívať na tú hnilobu!“

Po očku pozriem smerom k hundraniu, vidím susedu, viac nikoho. Komu patrili poznámky je jasné, ale zdanlivo ich adresovala niekomu tretiemu. Imaginárnej dcére alebo psovi, ktorí sa možno ukrývajú v útrobách bytu?

Adresáta bezpochyby našli, to je dôležité, môže ísť opäť oddychovať do teplúčka príbytku, ak jej to nahromadená zloba dovolí. Vidieť v nádhere zrelej krásy vopred budúcu hnilobu, musí byť skľučujúce.