Čerstvých deväťdesiat

Sobota. Sedíme oproti sebe v jej obývačke.

„Mami, pamätáš sa, ako si hovorievala, že tete Anči by bolo najlepšie u niektorého z detí, keby mala navarené, oprané, zakúrené, aby sa už nemusela o nič starať. Oni jej iba nosili obedy, nakupovali. Teta sa nechcela vzdať svojho súkromia. Preto sa pýtam, povieš mi, keď príde ten čas a budeš chcieť bývať u nás?“

„Vieš dobre, moja, že v tebe vidím záchranu, na teba sa spolieham. Ale ešte nie. Kým sa vládzem o seba postarať, takto mi je lepšie. Ja si pomaličky robím, oddychujem. Každú chvíľku si sadnem, nevydržím už dlho stáť a vy by ste sa chodili na mňa kukať, či mi voľačo nie je, len by som vás vystrašila. Takto si posedím a idem zase ďalej.“

„Dobre. Dohodnuté. Vieš, len pre istotku, aby bolo medzi nami jasno.“

***

„Mami, s Renátkou si na štvrtok dohovorená?“ pre istotu si overujem, či netreba zabezpečiť niekoho iného.

„Vieš čo, ja som si pozrela autobus. Mám tam byť medzi ôsmou a deviatou, to mi vychádza. Potom si sadnem v parku na lavičku, počkám na výsledky. Ani som nikomu nechcela hovoriť.“

„Nebolo by ti lepšie, keby si nebola sama? Aj domov by ťa doviezla.“

„Poviem ti pravdu, necítila som sa s ňou dobre. Ona ma všade vodila, tuším aj dovnútra by bola išla so mnou. Šak ja som neni debil! Ja viem povedať, čo mi je.“

Vybuchnem do smiechu: „Mamula, ty si taká zlatá, jak ťa to v tvojom veku uráža.“

„No áno, čo som ja nesvojprávna? A druhému je dlho hodinu a pol tam čakať, keď má aj inú robotu.“

„Dobre. Do štvrtka času dosť, uvidíme, aké bude počasie,“ uzatváram túto tému.