Po premietaní sa zotmelo

Mám tu ešte nejaké kúsky zo včerajšej oslavy. Vlastne to ani príliš

nepripomínalo stretnutie po rokoch, ale skôr konglomerát názorov,

na ktoré sa nazeralo patrične osudovou optikou. Vtom prišlo hlásenie,

že práve toto, tento dej, je dôležitým okamihom v akomsi príbehu.

Veľká porcia z neho sa podľa všetkého musela odohrať.

Hostia rozpačito postávali a duny na obzore sa zatiaľ nečujne preskupovali.

Nemali odvahu vykročiť k neistému výsledku. Nedokázali prísť s vhodnou

alternatívou, a tak sa len neustále pýtali: „Je to strašidelné?“

Podobnými výrokmi vypĺňali konverzáciu počas celej večere.

Teraz ale bolo jasne vidieť, že ich správy sa usadzujú

až niekde na periférii všeobecného záujmu.

Ponúkala sa možnosť viesť spôsob života tak ako doteraz

a dúfať pri tom, že sa naše bezprostredné okolie nezmení na skleník.

Napokon som to bol ja, kto vyslovil domnienku,

že práve periféria je v skutočnosti živšia a zaujímavejšia.

Netvárili sa dvakrát nadšene a mámili odo mňa dôkazy.

To všetko bola len zástupná činnosť. Pravdou bolo,

že sme nemali na výber. A tak nás napokon zastihli prvé slnečné lúče,

ktoré z tej rozprávky vysali aj posledný náznak dôveryhodnosti.