Halucinácie

Bežný ranný telefonát, ku koncu mama len tak potichu vsunie medzi reč: „Keď ja mám zase tie halucinácie.“

„Čo máš mami?“ neviem, či som  dobre rozumela.

„Ale, tie halucinácie.“

„Halucinácie?“ pýtam sa prekvapená.

„Vtedy, jak mi pridala ten nový liek, sa mi to stalo. Bolo to tam aj napísané, tak som ho prestala brať a povedala som jej to.Vysadila mi ho, hovorila, že sa s tým ešte nestretla, ale dala mi ten pôvodný. Chvíľu som mala pokoj a teraz už štyri noci po sebe. Už sa bojím ísť aj večer spať. Ale šak ten Atenobene berem už dvadsať rokov a nič! A teraz...ale aj tam je to napísané.“

Aha, tak zasa príbalové letáčiky.

„Skús mi to popísať.“

„Dnes ráno sa mi napríklad zdalo, že mi niekto nasypal do postele mak. Ale je to také živé, že by si ho išla zbierať. Keď spím tvrdo, tak nič. Ale keď mám také ľahké spanie, tak vtedy sa mi takéto sprostosti zdajú.“

„Objednám ťa k Petrinej psychiatričke, porozprávaš sa s ňou.“

„Ale čo by som hneď utekala k doktorke. Myslela som, že mi volačo pozrete na internete.“

„Mamula, to je ťažko. Za prvé, neviem sa celkom vžiť do tvojich pocitov, pod čím by som to hľadala. Za druhé, teraz je veľa diagnóz, veľa liekov, to by som si netrúfala vybrať ti správny a po tretie, určite sú takéto lieky na predpis.“

Ostala ticho.

„Kedy si si naposledy zobrala niečo na spanie?“

„Ani neviem.“

„Potrebovala by si sa poriadne vyspať. V tvojom veku je bežné, že ľudia berú tabetku pred spaním a ty trpíš nespavosťou odjakživa. Prečo si taká tvrdohlavá a nezoberieš si aj ty? Sľúb mi, že aspoň týždeň vyskúšaš, ak ti to nepomôže, objednám ťa k tej psychiatričke.“

„Tak čo, ako si sa dnes vyspala?“

„Vieš čo? Už druhý deň som spala jak dudek!“ hlási natešená mama.

A je po halucináciách.

Vydýchla som si. Mala som obavy, čo ak je to niečo vážnejšie.