Ukecaná

„Prídeme dnes večer. Na dve noci. U nás je jarmok, nedalo by sa spať,“ čítam esemesku.

Vybehnem do podkrovia, povytieram podlahy,vygruntujem kúpeľne, uvoľním moju izbu, je najväčšia, zmestia sa všetci traja, aj s detskou postieľkou. Prezlečiem periny, niečo navarím, nech mám viac času na druhý deň, venovať sa im.

Malinká má tri mesiace, z maminho mliečka priberá a rastie akurát, žiadne podvyživené ani extrémne bacuľaté dieťa to nie je, radosť pozrieť. Na hlas reaguje úsmevom, občas sa jej podarí agú a lé.

Na tretí deň u nás.

Mama Monka si ju dá ľažkať na kolená, plienku pod hlavičku, nožičky má okolo jej bokov, pozerajú si do tváre. Prihovorí sa jej a Hanka začne. Z ústočiek sa jej derú slabiky, vidno, že ju to samú prekvapilo a zaujalo, nemôže prestať. Reč plynie, chvíľami sa usmieva, chvíľami tvári vážne, vysvetľuje. Ideme sa popukať od smiechu, je to také roztomilé. Po polhodine dohováram vnučke: „Hana, keď to bude počuť tato, viac ťa ku mne nepustí. Vieš, že som pre neho príliš ukecaná. Keď sa ma pýta, ako bolo, rovno povie, ale skráť to! Bude presvedčený, že mám na teba zlý vplyv.“

„Aj teba sa bude pýtať, čo nového v škôlke? Ale skráť to!“ pridáva Monka.