Sklamaná 3

On ma nahováral, aby som išla s nimi do Žiliny. Keď som to odmietala, dohovoril stretnutie v Magnuse aj so Samom, hovoril, že on je tak trochu aj právnik. Pritom sa spoznali na Trenčianskej univerzite v prvom ročníku a obidvaja odtiaľ odišli. Ukazovali mi prezentáciu, Samo už vyťahoval nejaký papier, aby som to podpísala, že ma tam prihlási. Že zaplatím šesťdesiatšesť eur za vstupný seminár. Povedala som rozhodné nie, veď ma poznáš, keď niečo nechcem, tak si za tým stojím. Samo sa nenaštval. Prijal to normálne.“

„Prišli na to, že s tebou to tak ľahko nepôjde, že si rozumná. Preto zvolili taktiku, že sa zaľúbiš a potom stratíš ostražitosť. Neviem. Mám také podozrenie. Povedz mi tri veci, prečo ti je za ním ľúto, prečo ti s ním bolo dobre?“

Ticho.

„Tak ti to skúsim povedať ja. Tešíš sa, že môžeš chodiť na výlety s chalanom, nie iba s mamou. Počúva ťa. Môžeš sa vyrozprávať. Rozpovedať celý svoj príbeh, dobré a zlé obdobia, má na teba čas. Možno si si neuvedomila, že pritom pozerá do mobilu. Hovorí ti, čo chceš počuť, povzbudzuje ťa. Aký je Ondro neschopný. Čo všetko ty dokážeš, aká si samostatná. Ako verí, že raz budeš chodiť.“

„Presne! Ako to vieš?“

„Životné skúsenosti.“

„Hovoril mi, keď bol u Ondra na obede, ako ho mama kŕmila, že s ním by ani do Kebabizne nemohol ísť, veď by sa sám nenajedol.“

„Vidíš, využíval aj jeho rodičov. Boli radi, že Ondro má kamaráta, ktorý s ním ide von, stravovali ho za to, trávil u nich veľa času.“

„Mne sa zdá, že on ani u toho otca nebýva. Minule hovoril, že prespal u babky.“

Postupne skladá, otvárajú sa jej oči: „Vieš, my sme neboli ani v tej Zátoke pokoja. On ma odviezol na Ostrov, tam si išiel kúpiť pivo, pozrieť sa na cyklotrial, vozil ma po takých brehoch, že ledva dychčal a ja som sa bála. Keby mám telefón, zavolám ti. Pýtam sa ho, či vládze a on, že sa musí vydýchať. Nie je to ľahké s tými mojimi kilami.“

„Pravý džentlmen! Ondro je hŕbka kostičiek, nemá žiadnu svalovú hmotu. Mamina ho v náručí prekladá do auta. Ako vás môže porovnávať, ty si normálna žena. Nie si vychudnutá, ani tučná.“

Už je unavená, ide si ľahnúť, ale dlho do noci sedím pri nej. Občas ju ešte premôže plač, ale už to vidí triezvo.

Ráno má ísť do práce, rozplače sa: „Mami, ale ja som ti nepovedala všetko.“

„Ak chceš o tom hovoriť, povedz mi to. Ak, nie, nebudem na teba tlačiť.“

„On ma nahováral aj na sex.“

„Ako ďaleko ste zašli?“

Nevie, ako mi to povedať

„Vieš, ja som nechcela. Ale on povedal, že si to bude iba nacvičovať.“

„Dal si dole nohavice?“

„Nieee.“

„Iba si ich rozopol?“

„Ani to nieee!“

„Tak čo ste teda robili? Nemusíš mi to hovoriť, ak nechceš. Alebo neskôr.“

„Iba prstami. A keď odchádzal, ukázal mi takto dva prsty, že aj ja si to mám večer trénovať. Ani si nevieš predstaviť, ako som si vydýchla, keď si za ním zavrela dvere na garáži.“

Rozplače sa: „Ja dnes nemôžem ísť ani do roboty.“

„Bude lepšie, ak pôjdeš. Predsa len, tam sa sústredíš na prácu, nebudeš myslieť iba na neho, prospeje ti pobyt medzi ľuďmi. Mala by si pokračovať v bežnom živote, nezatvárať sa.“

Nemusím ju prehovárať, dá mi za pravdu.

Keď sa vrátim z chránenej dielne, zavolám Táni: „Chcem vám veľmi pekne poďakovať, že ste Petru upozornili na Adama. Od začiatku som mala podozrenie, ale nemala som dôkazy. Vďaka vám sa Petra rozhovorila a dozvedela som sa viac.“

„Viete, on k nám často chodil, aj keď už bol v škole. Pozýval decká na kávu, rozprávali sa potom medzi sebou, že im niečo ponúkal. Písal do skupiny, nepáčilo sa nám, ako komunikuje s klientami. Nebol hrubý, ani vulgárny, to nie. Ale správal sa k nim tak...zhadzoval ich. Bojíme sa, aby niekoho finančne nezneužil.“

„Keď už hovoríte o zneužití, chlapcov finančne, dievčatá aj sexuálne. Petra sa mi priznala, že ju nahováral na sex, že jej to robil prstami, bolelo ju to, ale neprestal, aj keď mu to povedala. Pritom som sedela vedľa, za stenou, dúfala som, že si nič nedovolí, alebo Petra zakričí. Ona sa vraj bála, akoby sa potom zachoval.“

Táňa stratí reč. Po chvíli ticha: „Preboha! Dobre, že ste mi to povedali. Ideme si sadnúť s kolegyňami. Vyhodíme ho zo skupiny, už ho k nám nepustíme. Keď ho sem mama priviedla, líčila nám jeho správanie doma, u nás sa choval normálne, čudovali sme sa, či sa zmenil, alebo to dokáže potlačiť.“

Na podrobnosti sa nevypytujem, oni majú tiež nejaké pravidlá, nemôžu o klientoch ani zamestnancoch vyzrádzať osobné záležitosti. Len mi naznačila, že doma to má ťažké, býva s otcom.

Petra po návrate z práce chváli Peťa asistenta, že si všimol, že nie je vo svojej koži.

Išli sa von porozprávať. Petra mu všetko povedala, podporil ju. Povedal, že sa musí teraz s maminou o tom veľa rozprávať, pýtal sa, či sme to nahlásili.

„Kam nahlásili? Myslíš na políciu?“

„Asi.“

„Takto, Peti. Ak dôjde k znásilneniu, žena ide ku gynekológovi, ten ju vyšetrí, zistí známky násilia, napíše jej lekársku správu. S tou ide na políciu. U teba je to inak. On ťa iba zmanipuloval, nahovoril. Neublížil ti fyzicky. Pozerala som nohavičky, nie je tam ani stopa po krvi. Keby ti porušil panenskú blanu, bolelo by ťa to viac a trošku by si krvácala. Na polícii by sme neobstáli. Žiadne znaky násilia, Adam by povedal, že si to chcela aj ty. Táni som poďakovala, aj povedala o všetkom, aby upozornili ostatných klientov, nech už Adam nikomu ďalšiemu neublíži. To je všetko, čo sme mohli urobiť. Dúfam, že už teraz neuvažuješ nad tým, či sa máš s ním stretnúť. Radím ti, skonči to hneď! Takto vzťah nezačína. Keby ste sa spoznali, vedeli o sebe viac, trávili spolu čas, zamilovali sa, vyústilo by to aj do intímností a bolo by to príjemné pre oboch. Začal z opačného konca. Má dvadsaťdva rokov, je neskúsený, na seberovné dievča si netrúfa, tak sa chce učiť na tebe.“

„On mi aj povedal, že je výhoda, že som na vozíku, aspoň mu neujdem. Ja som to brala ako srandu. Vieš, ja som ti o tom sexe nechcela hovoriť, bála som sa, že sa nahneváš, vynadáš mi, že som sprostá, že som mu to nemala dovoliť.“

„Petra, takto by reagovala hlúpa matka. Ty si neskúsené dievča, ty si obeť! Nehnevám sa na teba, ale na Adama. Sme kamarátky a čokoľvek by si urobila, riešili by sme to spolu. Poznáš ma, nikdy na teba nekričím.“

„Keď ja si teraz pripadám ako naivná krava, že som mu to dovolila. Hnevám sa na seba.“

„Neobviňuj sa! Videla si toľko filmov, Rodinné vzťahy, Nebezpečné vzťahy. Toto je typické pre obete násilia, týrania, že hľadajú vinu v sebe. Nie je to správne. Uvedom si, že tieto pocity sú normálne, ale pracuj na tom, aby si ich vytesnila a necítila sa vinná. Znova ti hovorím, že ty si obeť a Adam ťa využil.“

Poobede prídu naši, keď Mišo ide s Hanou do podkrovia spať, Petra sa vyrozpráva Monke. Začnú jej chodiť správy typu – Peťuška, ak som ti včera ublížil, mrzí ma to, nechcel som. Komunikuj so mnou! Nevie, ako reagovať, nevie, čo mu má odpísať.

Napíš mu: „Ten včerajšok sa mi vôbec nepáčil, nechcem sa viac s tebou stretávať. Nepíš mi, ani nevolaj!“

Vypisuje ďalej, Monka jej poradí, nech si ho zablokuje na FB, na Messengeri.

„Z telefónu si ho nemaž, zavolá ti neznáme číslo, nebudeš vedieť, že je to on a zodvihneš ho.“

Na druhý deň chodia esmesky. Petra mi všetky dáva čítať. Peťuška, nepovedal som ti, že ťa ľúbim, bál som sa, že tým niečo pokazím. Ďalšia. Náš vzťah považujem za vážny, chcem ti pomáhať naučiť ťa chodiť. Potom. Vieš, toto je môj prvý vzťah s bozkami a ostatným. Nemám skúsenosti, neviem ako na to. Daj mi ešte šancu. Sľubujem, že nebudem viac hovoriť o sexe, počkám, až budeš ty pripravená.

„Aspoň sa dobre bozkával?“ pýtam sa Petry.

„Áno. Nevovalil mi jazyk do hrdla ako Jano, až ma z toho naplo.“

„Bolo ti to zo začiatku aj príjemné?“

„Ale áno, kým ma to nezačalo bolieť. Povedal mi, že mi iba masíruje vagínu.“

„Tak to nebolo znásilnenie, len preto sa pýtam.“

Bla bla bla, správy chodia po celý deň, Petra ich vďaka mne ignoruje. Trikrát sa pokúša volať, nezodvihne. Zablokuje si ho aj v telefóne. Ja som mu volala hneď prvý deň, chcela som mu rázne povedať, čo si o ňom myslím, nezodvihol on. Čuduj sa svete, keď ho zablokuje  Petra, na tretí deň naberie odvahu a volá mne. Má smolu. Už nemám chuť baviť sa s ním ja.

Petra cíti podporu od sestier, asistenta, pracovníčok z centra, ale aj tak sa vracia k posledným dňom, obviňuje sa, nevie zabudnúť.

„Môžem ti ukázať ako to bolo?“

„Samozrejme, môžeš.“

„Kázal mi takto si ľahnúť, oprieť hlavu o stenu.“

„Vyzliekla si sa sama?“

„Nie.“

„On ťa vyzliekol?“

„Nevyzliekol. Iba mi takto odtiahol tepláky a dal ruku do nohavičiek.“

„Keby bol skúsenejší, mohlo to aj horšie dopadnúť. Ty sa pohybuješ v čistom svete. Ľudia z Rotary by sa rozdali, baby v centre takisto, mala si šťastie na dobrých ľudí aj v škole. Jednoducho si nerátala s tým, že ťa môže niekto podraziť, oklamať, využiť. Aj zlá skúsenosť má svoje opodstatnenie, budeš v živote opatrnejšia, menej dôverčivá.“

„Nemôžem uveriť, že je to taký hajzel! Raz skončí ako bezdomovec. Povedal mi, že má problém. Šéf na neho tlačí, aby zohnal ďalších ľudí a nedarí sa mu. Už v tom ide štyri mesiace.“

„Vieš, čo je super, Petra? Keby sa toto stalo hociktorému inému klientovi, z centra by volali rodičom. Táňa napísala tebe. To znamená, že ťa považuje za seberovnú, dôveruje ti. Vedela, že informáciu spracuješ, vyhodnotíš a ak uznáš za potrebné, povieš mi to sama. Som na teba hrdá, že si tak urobila, povedala mi o správe a dokázala otvorene hovoriť o tom, čo sa ti stalo.“

„Ale veď ty si Táni zavolala a zabránila tak, aby v tom pokračoval.“

„Bez teba by som neurobila nič. To ty si bola statočná, že si mi všetko vyrozprávala, na základe toho som mohla konať ja.“