To ja

„Už mám v ladničke štyri bagety,“ začína zasa mama.

„Mami, vieš, nad čím som premýšľala? Predstav si, že by Julo nosil domov bagety a vyhadzoval ich, miesto toho jedol iné pečivo, chlieb. Nehovorila by si – ten Julinko, aký je fajnový! Čo môže byť na tej bagete také zlé. On ich vyhadzuje, no chápeš to? Celkom živo si viem predstaviť takúto tvoju reakciu.“

Na druhej strane ticho. Zahanbila sa, či urazila?

„Ale ja som to minule skúšala. Nemôžem to jesť. Má to také čudné chute.“

„Dobre, mami, odkladaj ich na balkón zabalené, Iva ich zoberie pre psov, keď sa zastaví na záhradke. Tým vtákom by som to nehádzala.“

„Dnes nás testovali. Len čo sme vystúpili zo sanitky, už tam nadskakoval v okienku taký mladý v skafandri, po dialýze nám rozdali výsledky. A vieš, kto to bol? Náš primár! Som ho nespoznala. Neviem, kto písal tie výsledky. Hovorí sa, že doktori škaredo píšu, ale toto keby si videla! To iste tá malá sestrička, taký polochlap. Radšej by som si to napísala sama.“

„Hlavne, že si negatívna, čo tam po písme. Naše decká mi hlásili, že sú negatívni, Nemšovania, aj Vlčí Vrch. Keď prišla esemeska, Petra zahlásila – maminko, vždyť já jsem taky negatívní a po celý život. Už som sa na nej dávno tak nezasmiala. Ona občas tiež zaboduje a ukáže sa, že má zmysel pre humor.“

Mama sa schuti smeje.

„Zo začiatku ma dávali k chlapom. V poslednej dobe som s babami. Tie dve si vyložia cukríky na stolík, žujú a vyprávajú. Ponúknu aj sestričku a klebetia. Preto ony o každom všetko vedia, aj jako sa volá, kde býva. Vyrušuje ma to. Je mi to také odporné. U chlapov som mala svatý pokoj. Tá Bierovčanka mi hovorila, že ten starý dedenko spadol a zlomil si kľúčnu kosť. Toho mi bolo ľúto. On tam tak ticho ležká, nevyrušuje. Bierovčanka, keď na ňu čaká sanitka, ona si kľudne ide na záchod, ruky si umyje a stupká cez tú čakáreň, a pritom taký nikto! Robí sa dôležitá. To ja, keď na mňa niekto čaká, chytro sa obujem a utekám. Aj v tej čakárni. Ony si sedkajú, jak keby sa nechumelilo. A mňa čerti berú. Pýtajú sa ma, kde sa ponáhľam. No nikde! Vám neni doma lepšie, ako tu? Ja sa aspoň prechádzam po chodbe, nemôžem tam sedieť. Ale ja im to závidím. Neodsudzujem ich za to. Službu mala taká malá doktorka. Hovorila mi, že tlak mám dobrý, ale mala by som schudnúť. Ale ja naozaj nejem veľa, pani doktorka! Ja vám verím, práve preto. No chápeš to?“

„Ja neviem, mami, nerozumiem tomu. Ale minule ti hovorili, že sa ti svalová hmota premieňa na vodu, tá by sa ti hromadila na pľúcach, keby ti ju dialýzou neodčerpali. Takže nie schudnúť, ale menej vážiť.“

Neješ veľa toho, čo ti nechutí. Ale tri palacinky po sebe, by som nedala ani ja. Nehovorím o tých večerách o desiatej.

„By som teraz zavolala našim. Ale nemôžem, oni spia. O dvanástej začínajú variť. Mne sa poobede už nechce volať.“

No...ako komu.

„Pozerajú dlho telku, potom si ráno pospia. Prečo by v nedeľu mali skoro vstávať, keď im to takto vyhovuje.“

„Ja to mám v krvi. Vždy, keď som ráno vstala, začala som variť.“

„Veď aj oni, keď vstanú, začnú variť. Rozdiel je len v tom, kedy kto vstane.“

Zasmeje sa.