Výstup na horu

„Nikoho neznali, a přece tudy šli.“

David Jařab

Výstup na horu

Mali sme doručiť správu. Horský masív bol strmý,

ale my sme postupovali ďalej, hoci cesta vyzerala byť takmer nepriechodná.

Jazdci po nej už dávno nejazdili, zarastala bodliakmi,

a my sme si kládli otázku: Sme tu vôbec správne? Ešte tu predsa nikto nie je.

Ale mestská doprava zvykne meškať, chlácholili sme sa,

ráno bola dokonca aj poľadovica. Čo však nastane po splnení úlohy?

Budeme sa musieť vrátiť do mesta, alebo nám dajú nové zadanie?

Radšej by sme si mali trochu pospať, načerpať sily a zabudnúť na tú prekliatu správu,

s ktorou nás navyše nespája žiadne emocionálne puto, ani nákupná zmluva,

o nejakom morálnom aspekte celej veci už ani nehovoriac.

Čo ale potom, kam sa vybrať, komu inkognito zavesiť na nos to tajomstvo?

O svojich obavách sme sa zatiaľ nezmieňovali, ale bolo jasné,

že reč na ne skôr či neskôr príde. Obyvatelia nás pred touto horou varovali.

Prvý letný deň

V kresle uprostred izby sedí akési telo, okolo lietajú drobné mušky, je ticho.

Ja s tým nemám nič spoločné, hľadaj za tým kalendárny cyklus. Prirodzene,

že je to konštrukt, to ti potvrdí každý pedagóg. A vôbec: Vyučovanie

už končí, teraz nasledujú dni šifrovaných vyznaní. Toto mesto je pre ne ako stvorené.

Je naozaj malebné, samé slnko a pokoj! Ľudia sú možno trochu staromódni,

ale čo už. Stalo sa tu veľa rôznych vecí a isteže, nie všetky boli príjemné.

Tunajšia komunita sa vyznačuje mlčanlivosťou, istým klanovým usporiadaním,

do ktorého sme zatiaľ neprenikli. Ale na to bude času dosť,

čoskoro sa so všetkými zoznámime. Určite nás ochotne zasvätia do svojich

tajomstiev. Napríklad do tejto neurčitej vône, ktorá sa nesie

naším bytom, spoznávaš ju? Lámeme si hlavu nad tým, ako ju definovať.

Ktovie, možno tu s nami ostane celé leto. Telo sedí a čaká.