Rodinné obedy

Obvyklé kolečko. Nemšová, Vlčí Vrch, penzión Mária.

„Nie, mami. Penzión Mária organizovať nebudem. Filipkovci tam neboli spokojní, dohodli sme sa, že tento raz vyberú a vybavia oni.“

„Neboli spokojní?!“ veľké prekvapenie.

Ty si s nimi pri stole nesedela.

Ubiehali dni, čakalo sa, veď Gabika.

„Mamula, naši prídu pre teba autom, ja s Petrou prídem do mesta pešo, stretneme sa v Speranze, nevyberaj nič z mrazáku, pôjdeme na obed.“

Mama nadšená, pochutila si na vyprážanom hermelíne a zemiakoch, štrúdľu a kávu si dala u nás. Po večeri ju zaviezli domov, strávila s nami pekný deň.

„Čo s tým obedom?  Ja by som chcela ísť so všetkými,“ začína o dva dni.

„Veď povedz Julovi, dohodnite sa.“

„Ale ani s Jarkom a Ivkou som nebola.“

„Tak zavolaj aj Ive.“

„Pôjdeme do Teplíc, Ivka sa dohodne s Filipkovcami.“

Super.

„Tak si predstav! Ja som povedala, že chcem ísť o jednej. A Julinko, nie, že by povedal, vynasnažíme sa. On mi rovno povedal, že či by sa volačo stalo, keby prišli o štvrť na dve. A tak aj prišli. Do Teplíc sme prišli o trištvrte na dve a Ivana tam nebola. Tak im hovorím, tak my nejdeme na obed, ale na večeru! Keď prišla, bola som nahnevaná. Ivka, že títo neprídu nikdy načas, to viem. Ale u teba som na to neni zvyknutá! Povedala mi, že babka, nefrfli furt. Ale ja viem. Jej to musím uznať. Kozy podojiť musia, aj mlieko popratať. Renátka mala šaty. Celkom jej to svedčalo. Som u nej zvyknutá len na nohavice. Skoro som ju nespoznala. Ale má teda riadne proporcie! Odkedy ti na dialýze držia váhu na štyridsaťdva kilov, každý ti je tučný. Petra, odkedy si povedala – aj tá Peťka pribrala, začala raňajkovať iba jogurt. Ona si chodila s Filipkom, akoby tam ani s nami neboli. Ivka ma celý čas držala, vodila, chuďátko, ona by aj dlhšie kroky robila a musela so mnou. Jarko s Julom zasa chodili za nami, jak takí ochrancovia a Renátka len s tým Filipkom.“

„Mami, vieš dobre, keby tam nebola Iva, tak ťa vodí ona alebo Julo. Takto sa spoľahli na Ivu.“

„Aj som jej to povedala. Že si nás nevšíma. Potom zas začala rečniť, nikoho nepustila k slovu, ale Ivka ju našťastie prekričala. Keď si nevšíma, zle je, keď rozpráva, zle je, ideálne by bolo, keby počúvala iba teba. Dala som si vyprážaný rezeň, štrúdľu, zmrzlinu, aj oplátku. Dobre bolo. Aj počasie sa vydarilo, po parku sme sa poprechádzali, na lavičkách posedeli.“

„To som rada, mami.“

Monka: „Ivana ti hovorila, ako bolo v Tepliciach?“

„Nie. Všetko viem od mamy. Tá bola až na pár detailov maximálne spokojná.“

„Iva s Jarkom sa na nich zabávali, ale Iva povedala – dúfam, že Filipkovcov si budeme striedať! Že sa toto nestane pravidlom!“

„To som rada, že si to vyskúšala s nimi za jedným stolom.“

Dlho čakali na obsluhu, zemiaková placka bola vysušená palacinka, mäso malo byť pikantné, Julko sa bál, že bude moc a bolo málo, tá placka bola určite polotovar a zohriali ju v mikrovlnke...