Chutí nechutí

„Vytiahla som si tie cestoviny s cukinovou omáčkou. Tie trubice som odtiaľ vybrala. Omáčka bola dobrá.“

„Ty asi nemáš rada pene. Deckám to veľmi chutilo, myslela som, že aj ty si pochutíš. Pene sú z tvrdozrnnej pšenice, je to semolinová múka, považujú sa za najkvalitnejšie.“

„Mne sú už na pohľad protivné také veľké trubice.“

„Tak si ich vyhodila?“

„Čoby. Poobede som si ich pokrájala a zjedla.“

Stavím sa, že si si na ne dala marhuľový lekvár.

***

„Vytiahla som si paprikáš. Uvarila som si do neho vrtulky. Radšej by som mala halušky.“

„Prečo si si nezohriala halušky?“

„Lebo nemám.“

„Nemáš halušky?“

„Už dávno.“

„A prečo si mi to nepovedala, keď si mi diktovala, čo potrebuješ?“

„Lebo som sprostá.“ Alebo sa hanbíš priznať, že si ich už zjedla.

„Dobre, mami, tak si píšem aj halušky.“

„Vieš čo, ale ani som neni hladná. Idem jesť len preto, že to treba. Niekedy sa vyslovene na to jedlo teším, teraz mám obdobie, že mi nechutí.“ Je pol jedenástej.

„Ani večer ti nechutí?“

„Včera som mala na večeru tie vrtulky s boloňskou omáčkou a dve zemiakové placky. Najskôr som si usmažila jednu a potom si hovorím – ale nebuď lenivá! Tak som si spravila ešte jednu.“ Z dialýzy si prišla o šiestej, telefonovali sme minimálne pol hodinu. Predpokladám, že si večerala  o siedmej. Po takejto sýtej večeri by som ani ja nemala chuť na obed o pol jedenástej!

***

„Taká som sprostá. Mohla som si pár laskoniek do špajze odložiť, schovať. Ale nenapadlo ma, že mi zožerú celú krabicu,“ podáva hlásenie o nedeľnej návšteve syna a vnuka mama.

„Odkiaľ si mala laskonky?“

„Bola som im kúpiť volačo sladké v malom obchode, Betka mi strážila chodítko.“

„Ty už nemáš nič na ponúkanie?“ Kúpila som jej krabičku ovsených keksov bez čokolády, krabičku s čokoládou, tri tvarohové buchty, tri lekvárové. Suseda jej doniesla na tanieriku slivkový koláč, Betka štrúdľu.

„Aaaale, tie keksy im moc nechutili.“

„Tak ti ich nemám kupovať?“

„Ale tie s čokoládou im chutili! Tie mi kupuj! Veď ja si potrebujem po obede niečo chrumkať...vlastne aj večer,“ dodá, keď si uvedomí, že je pol deviatej a ja počujem v telefóne, ako chrumká a rozpráva s plnými ústami. Doháňa, čo nezjedla, kým tam boli chalani, aby Julko nepovedal, že veľa zje.

„Laskonky ja nemám rada. Sú moc sladké. Tebe nie?“

„Teraz už aj v továrni dávajú menej cukru. Naozaj neboli moc sladké.“ Hm. Odkiaľ to ty vieš, keď ti všetky zožrali?