Speváčka

Čo jej príde do ruky, z toho je mikrofón. Spieva. Občas si sadne za Petrine klávesy, sprevádza sa obojručne, ako to vidí od tatina. V podkroví si dáva zvesiť tatinovu gitaru. Je to taká obyčajná, používa ju na učenie po telefóne. Na kvalitné a drahé doma môže iba pod dohľadom. Žasnem nad jej repertoárom. Neviem, čo na to učiteľky v materskej škôlke. Do septembra iste pribudnú aj ďalšie. Len aké.

Spustí:

V našej obči všetči pijú,
iba Ďujo nie, každému ž náš vvta v hjave,
čo mu aši je. Veď je taký ako my,
ždjavý, močný, jakomý,
pječo ša len od náš
takto dištančuje?

Diš-tan-čuje

Tak šme mu na opjátku
pichji vidjy do žadku.
Odvtedy je v našej obči
všetko v pojiadku.

Alebo:

Život nie je pjomenáda
vie byť tpký vie byť žlý
život nie je pjomenáda
to ši nemyšji

špadli mi do mjáky
Pekné tepjáky
kvajitný výjobok
ž umejej hmoty
maj šom ich vejmi jád
boji mi akuját
aj do špojočnošti
aj do joboty

a tejaš do mjáky
špadji tie tepjáky
a pjáve v nedeju
keď čakám hoští
pjídu k nám ž dediny
pjíbužní ženini
muším ich pjivítať ach
v tjenííííjkach

Spieva precítene.

***

Vzťahy s Petrou sa vyvíjajú dobrým smerom. Petra jej občas číta, pustí ju už aj do svojej izby. Berie si ju na kolená, teda väčšinou sa jej na ne nasáčkuje sama Haňa. Ukazuje jej vrecúška s korálkami, predvádza, ako sa lepia. Včera mala Petra jeden z horších dní a s nevôľou sa pozerala, ako Haňa v jej izbe řádí. Z guličkového dezodorantu si robí mikrofón, vlezie jej do postele, zakryje sa a hrá sa na chorú. Vyberá knižky z poličky, predáva ich. V okamihu, keď vyberie z jednej záložku a povie- moja žájoška, Petra vyštartuje po kolenách, snaží sa vytrhnúť jej ju z ruky a kričí – to je moja! Haňa ju nechce pustiť a vyplieska ju s ňou po ruke. Petra sa rozkričí: „Hana! Toto si nedovoľuj! Vieš, ako ma to bolí?!“ zlostne odpochoduje ku skrini, oprie sa o ňu a zúrivo mlčí.

„Peti, to ťa naozaj tak bolelo? Veď je to papier. Požičaj mi, Hanka, vyskúšam to.“ Udieram celou silou, nebolí. Udriem malú: „Bolí ťa to?“

„Nebojí. Čo je Peťke?“

„Ona je taká citlivá. A urazená. Vieš, to je ťažké. Ona nie je ani dieťa, ani žena.“

To som nemusela, viem. Haňa tomu nerozumie, ťala som do Petry. Monka sa zachovala správne. Vysvetlila malej, že takto sa konflikty neriešia. Treba sa o tom porozprávať a nie biť. Len neviem, či aj deti v škôlke budú mať rovnaký názor.