To by si mi neurobila

Mama Monka v pôrodnici, tato Mišo odchádza pred jednou do práce. Petra má poobednú, o druhej jej začína zmena.

„Poď, babulka, ideme Peťku zaviezť do roboty.“

Obujem jej sandálky: „Tuto ma čakaj, neujdi mi!“

Posadím na taburetku Petru, obujem ju, postavím. Jednou rukou sa chytí zábradlia, z druhej strany ju beriem pod pazuchu a za ruku. Haňa je zvyknutá ísť tiež za ruku. Chce sa ma chytiť, nevie ako.

„Ty poď pekne za nami, drž sa zábradlia a po jednom! Opatrne.“

Posadím Petru do vozíka, malú jej dám na kolená, to je bezpečnejšie.

Po návrate vycikať a spať. Prečítam jej jednu knižku, chytí ma za ruku, otočí sa k stene, pohrá s mojim prstami a zaspí. Zostanem pri nej ležať, keď sa zobudí, aby nebola sama. Najneskôr o pol piatej musíme vyraziť pre Petru. Pred štvrtou sa zobudí po prvýkrát. Pozrie na mňa, zatvorí očká a spí ďalej. Toto sa zopakuje niekoľkokrát. Posledné prebudenie využijem, tichučko jej poviem: „Už nespinkaj! Musíme ísť pre Peťku, vieš?“

Neprotestuje, ale má podmienku: „Najskôj koláčik!“

Sľúbila som jej na obed, že keď sa vyspinká. Nezabudla. Čas tlačí, ale sľub dodržím.

Vonku je nádherne, Petra s nami nechce zostať v záhradke.

„Poď s nami, vyvedieme Peťku po schodoch, odomkneme jej a potom pôjdeme.“

Je poslušná.

Vzadu som jej nechala kútik s hlinou, baví ju hrabkať si tam a hĺbiť jamky lopatkou.

O dve záhrady ďalej počuť sestry Emu- päť rokov a Sáru- dva roky. Zrazu nás zbadali a chcú ísť k nám. Tatino vysiela staršiu, nech sa opýta, či môžu. Ema, škôlkarka, si prisadne ku mne na hojdačku, začína konverzáciu. Sára si čupne k Hane a berie jej náradie. Oľutujem, že som nekúpila plastové. Haňa sa mi zdala dosť rozumná na ozajstné malé hrabličky s krátkou rúčkou. S napätím sledujem, ako si šermujú okolo hláv, majú potrebu si lopatku s hrabličkami každú sekundu vymieňať. Ustavične ich napomínam, nech dávajú pozor. Posielam Emu do altánku pre loptu, v snahe odpútať pozornosť od hliny. Čas plynie, taštička s mobilom zostala zavesená v garáži. Som príjemne prekvapená, keď vidím prichádzať tatu Miša. Chvíľu s deťmi blbne on. Je čas večerať. Roztriedime deti a ideme hore. Vyberiem telefón, dva zmeškané hovory od mamy. Pol siedmej. Z dialýzy prichádza o pol šiestej. Ale veď vedela, že mám na starosti sama dve deti.

„Mami, prepáč, boli sme s Haňou v záhradke, nepočula som.“

„Volala som aj Peťke, nezdvihla to. Volala som Monike, či nevie, čo je s tebou. Toto si mi ešte nikdy neurobila. Muselo sa ti niečo stať. Nech zavolá Mišovi, zistí, čo sa stalo a zavolá mi.“

To sa ti podarilo. Zavolať matke do pôrodnice, že osoba, ktorá sa stará o jej dieťa, je nezvestná.

„Mami, veď si vedela, že mám aj Haňu aj Petru, nebolo kedy sledovať telefón.“

„Ale ty si mi to ešte nikdy neurobila! Nehnevaj sa na mňa, že panikárim, ale veľmi som sa bála. Bola som presvedčená, že sa niečo muselo stať, lebo ty by si mi to neurobila!“ pokračuje.

Ospravedlňujem sa, vysvetľujem. Ako sme zvládli deň bez mamy a bez otca ju nezaujíma.

„Si ty normálna?“ Mišo je pobúrený. „Pol hodinu sa ospravedlňuješ. Mala si jej povedať – a čo? Tak som nezdvihla! Volám ti teraz. Prečo si to necháš, aby ťa takto terorizovala?“

„Ja neviem. Ona ma vždy dotlačí k tomu, aby som sa cítila previnilo. Kedysi som jej vzdorovala. Mama sa urazila, poplakala si, ale nedala som sa zotročiť. Odkedy zomrel tato, začala som to vnímať tak, že ktovie, dokedy tu bude. Ustupujem, vyhýbam sa konfliktom. Štrnásť rokov.