Dobré ráno

O pol deviatej mi zvoní dole telefón. Zbehnem po schodoch, už ho v ruke drží naštvaná rozospatá Petra, podáva mi ho: „Eva!“

„Áno, Evi?“

„Vieš čo, Gabika, práve mi volali z Adamovských Kochanoviec, že chalani neprídu. Adam ide na hrad a Romanko sám netrafí. Reka príde na poobednú, či by nemohla Peťka teraz ráno. Treba polepiť sáčky.“

„Samozrejme, Evi, prídeme.“

Petra vo vývrtke: „Pripadám si jak tá tučná žena vo vani v tej reklame. Tu sa už nič negarantuje! Ani zmeny sa nedodržiavajú! Dve hodiny tu bojujem sama so sebou, aby som zaspala a keď konečne zaspím, zobudí ma telefón.“

„Prečo si bojovala?“ nerozumiem.

„Potrebovala som cikať a keď som sa vrátila do postele, pod oknami sa už žilo!“

Dám si rýchlu sprchu, Petra sa zatiaľ oblieka.

„Raňajkovala si?“

„Áno!“

„Čo si jedla?“ Je mi čudné, kedy to stihla.

„Pribináčika.“

„Aj lieky si si dala?“

„Viem, že to tak nevyzerá, ale áno!“ vyštekne.

Nebudem prilievať olej do ohňa, som ticho. Nezdá sa mi vhodné jesť lieky s mliečnym výrobkom, mala by si dať predtým aspoň kúsok chleba, pečiva.

Jej reakcia sa mi zdá neadekvátna. Čo by iné robila? Ako veľmi jej narušili dnešný program? Ale to tá jej oná...diagnóza. Už som aj zabudla, ako sa volá. Na tej sa zvezie všetko.