Dnes

Andula ma podvečer vytiahla na hrádzu, vyvetrať sa. Po piatej už držím v ruke telefón, sledujem displej, aby som včas zareagovala, keď zavolá mama po návrate z dialýzy.

„Áno, mami?“

Dúfam, že nebude počuť okolitý ruch. Tvárim sa, že som doma s Petrou. Len nedávno mi brat povedal, že keď ma stretol v meste s Hankou, myslel si, že Petra už môže byť doma sama. Keď mám ísť k mame, nemôže.

„Konečne tam bola dnes doktorka,“ začína mama.

„Tak si jej porozprávala o záchranke?“ Nevedela sa jej dočkať, aby jej porozprávala zážitky z geriatrie.

„Áno. Hovorila som jej, kde ma chcete dať. Čakala som, že ona vám to odsúhlasí. Lebo ona mi často hovorila, že by som nemala byť doma sama. A predstav si, že nie. To nikto nemá pre vás izbičku, kde by ste mohla byť? No, nemá. Nemohli by sa deti presťahovať, vymeniť si s niekým byt, aby boli blízko vás? Nemôžu. Majú pri dome záhrady.“

„Mami, ty si jej nepovedala, že mám dcéru na vozíku, ale že mám záhradu?“

„Ale povedala.“

„Ako by som Petru vozila do chránenej dielne cez celé mesto autobusom a ešte sa starala o teba?“

„Pýtala sa, či nemám nejaké susedy. Že by stačilo, keby na mňa občas prišli pozrieť. No, mám. Že určite sa nájde nejaké riešenie, aby som tam nemusela ísť. Gabika, nemôžeš to oddialiť?“

„Nemôžem. Potom už nebude nikde miesto.“

„Šak sa nemusíme ponáhľať. Voľakedy bude.“

„Čo si obedovala, mami?“

„Morčaciu slížikovú polievku a mäsko. Asi morčacie.“

„To bolo kačacie, mami.“

„Včera som jedla to rizoto, tak som si dnes urobila  zemiakovú kašičku z krabičky. Pochutila som si. Stále mi dávajú infúzie, oni si myslia, že zosilniem. Iste aj preto, že nepriberám. Šak som taká osprostená, že som sa ani nepozrela, koľko vážim.“

„Čo sprcha?“

„Osprchovala som sa. Doktorka povedala, že to nemusím mať ofačované.“

„Nemala si problém vojsť do vane?“

„Nie. Veď ja tam mám z jednej strany práčku, z druhej tú policu na vani. Celkom bez problémov. A ako sa má Peťka?“

„V noci zasa nespala, o druhej napísala básničku.“

„Áno?“

„Čo Nemšovani?“

„Neviem. Nehovorili sme dnes spolu. Voľačo zjedz, mami a choď si ľahnúť, v telke aj tak nič nie je.“

Rozlúčime sa. Cestou ešte nakúpim, prídem domov okolo šiestej. Petrina prvá otázka: „Už si hovorila s babkou? Čo je? Ako?“

Porozprávam jej.

„Ale veď tá babka klame! Neverím, že jej to povedala doktorka na dialýze.“

„Áno, Peti. Ona iba cez doktorku vyrozprávala, ako si to ona predstavuje.“

„Ale takto nás klamať?!“

„Petra, predstav si, že by sme tebe povedali, že v stredu ťa odvezieme do domova sociálnych služieb. Že sa nemá kto o teba postarať. Bola by si schopná použiť čokoľvek, aby si tam nemusela. Je to pud sebazáchovy.“

„Tak ty sa jej zastávaš?“

„Áno, zastávam. Chápem ju. Ale to neznamená, že sa zajtra nebudeme snažiť, presvedčiť ju, že pobyt v zariadení je pre jej dobro.“