Ja ti neviem

Zazvoníme. Otvára nám brat, mama nepočuje. Vojdem do obývačky.

„Gabika! A ty si ako prišla?“ mama je prekvapená.

„Monka ma doviezla.“

„Aj Monika je tu?“ teší sa mama.

Len čo sa povyzliekame a usadíme, zvoní Iva.

„Aj Ivka prišla?! Toto je môj najkrajší deň. Či ste sa prišli so mnou rozlúčiť?“ zneistie.

Monka napiekla osie hniezda, Iva priniesla bonboniéru. Vybaľujú, ponúkajú, zahovorí sa to. Mama sa skloní, na zemi pri fotelke má igelitové vrecko s fotkami.

„Toto som akurát išla vyhodiť. Keď ste tu, pozrite si, či niečo z toho nechcete.“

„Vy si pozrite a čo nebudete chcieť, ja beriem!“ prejaví záujem Iva.

Chytím do ruky prvú fotku, nemôžem uveriť. Často práve na túto myslievam, že by som si ju vypýtala. Vykúkam spoza stromu, mám asi jedenásť. Bol pekný slnečný deň, vybrali sme sa s mamou a tatom na Brezinu. Neviem, kde bol brat, kde babka Anička. Rozhodne to nebola bežná situácia, ísť niekam takto v trojici. Mama s tatom sa nepohádali, rozprávali sa, tato mal so sebou Flexaret a odfotil si ma. Tá zriedkavá pohoda mi zostala v spomienkach aj cez túto fotku.

„Mami, prečo si ma chcela vyhodiť?!“ pýtam sa jej napoly dotknuto, napoly žartovne.

„Čo ja viem. Je tých fotiek moc, nezmestia sa mi všetky do toho albumu.“

Rozprúdi sa debata okolo fotiek, spoznávame, kto je kto, smejeme sa.

Po hodnej chvíli si uvedomím, že niekto by mal začať s tým, kvôli čomu sme prišli.

„Mamula, chceli by sme sa s tebou porozprávať o tom zariadení. Mala by si tam nastúpiť tento týždeň.“

„A kedy ma chcete odviezť na tú popravu?“

„V stredu.“

Mama nič nepovie, iba zvraští tvár na nepoznanie.

„Mami, veď to nie je zo dňa na deň. Pripravovali sme ťa na to už od minulej zimy. Pamätáš?“

„Áno. Keď si mi to vtedy prvýkrát povedala, myslela som, že mi srdce pukne. Som zvedavá, čo na to povie primár, keď mu to poviem. Lebo doktorka...“ opakuje, čo mi už rozprávala. „Zajtra pôjdem povedať aj Lydke a Eve to tajomstvo. Aj Betke.“

„Mám pre každú nachystanú veľkú bonboniéru Merci a Griotku. Pôjdem im to odovzdať ako poďakovanie.“

„Lydke a Eve nič nenos! Tie za mnou teraz vôbec nechodia. Len Betka mi každý deň volá, ako sa mám.“

„Možno preto, že vidia, že každý deň za tebou chodí niekto z nás. Ja im to chcem dať sama za seba. To som ja kúpila. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že mi zavolali, keď sa ti niečo stalo, mohla si sa kedykoľvek na ne obrátiť o pomoc. Ja som im za to vďačná.“

Ako náhle prišla reč na aktuálnu tému, Iva sedí bez jediného slova, krvi by sa jej nedorezal. Naša drsňačka je teraz najslabší článok. Ako prvorodená má k babke najpevnejšie puto a jej slobodomyseľnej povahe sa prieči, vyvíjať na niekoho nátlak. Sama je presvedčená o správnosti nášho rozhodnutia, ale pokiaľ babka sama nepovie – áno, súhlasím s tým, máte pravdu, Iva sa s tým nezmieri. Len Monka a Julo sa pridávajú, vysvetľujú stokrát vysvetlené, prečo nemáme iné riešenie, aké výhody má pobyt v zariadení. Mama sa bráni a argumentuje rovnako mnohokrát vyslovenými slovami. Neplače, nie je ani ironická, nezraňuje nás.

 „Mami, mohla by som ti aspoň povedať, čo som ti kúpila?“

„Môžeš.“

„Popisujem jej dopodrobna nočné košieľky, domáce oblečenie...“

„To by som sa asi mala tešiť,“ je trošku v rozpakoch.

„Teš sa, mami! Budeš tam najkrajšia babka!“

Usmeje sa trpko.

„Môžeme ti doniesť tašky z auta?“

„Nie, nenoste mi to sem!“

Netlačíme na ňu. Decká začnú rozoberať referendum, mama sa zapája. Pozerám na hodiny. Monka nechala deti Mišovi. Nine nachystala miesto jedného dojčenia príkrm, ale najneskôr o ôsmej by mala byť doma, lebo Nina zje aj tatu.

Skúsim sa vrátiť k téme.

„Mami, nemysli si, že tam budeš ako vo väzení. Budeme ťa brávať do cukrárne, na návštevy, tak ako doteraz.“

„Babka, keby si čokoľvek potrebovala, čo by ti uľahčilo pobyt tam, ak by to bolo len trochu možné, zoženieme, prinesieme,“ pripája sa Monka.

 „Mami, v stredu zoberieme kávu, čaj, med, citróny. Všetko, na čo si zvyknutá, ti tam budú na raňajky pripravovať,“ pokračujem. Dávam jej tým najavo, že iná možnosť už nie je.

Monka sa dvíha, mali by sme ísť.

„Mami, teraz mi povedz úprimne. Keď v stredu pre teba prídeme, pôjdeš s nami?“

„Ale áno. Nebudem vám robiť problémy. Veď ma poznáš.“

„A môžem teda priniesť z auta aj tie tašky?“

„Pravdaže. Šak miesta tu mám dosť.“

„Ty si nachystaj obľúbené kúsky oblečenia, tepláky, pulóvre, ostané všetko som ti nakúpila a zabalila ja.“

Rozlúčime sa. Iva, Julo a Filip ešte zostávajú. Monka ma vezie domov. Chvíľu je v aute ticho.

„Tak čo si o tom myslíš? Ako to dopadlo?“ spýta sa ma.

„Ja ti neviem.“

Premýšľame.

"Pozerám, že ty si sa k babke aj namaľovala! Bála si sa, že sa rozplačeš. Obrana, však?"

"Aj to. Ja mám takú akúsi úchylku, že keď ten svet nejde tak, ako by som si priala, tak chcem byť aspoň za peknú. Že namaľujem sa, sukničku si dám," zdôverí sa Monka.

***

Ráno volám mame, ako obvykle.

Má dobrú náladu, sťažuje sa akurát na ruky. Bolia ju dnes obidve, asi reuma. Ešte stále mi hovorí zlatko, nehnevá sa na mňa.

„Gabika, mohla by si mi kúpiť aj novú liekovničku. Táto mi už toľkokrát padla, je dotlčená.“

„Pravdaže, mami, kúpim."

"Dokedy boli včera naši?"

"Do pol deviatej. Debatovali ešte, aj Filip sa zapájal."

"Ozaj. Čo ti doniesol Julo na jedenie."

"Veru celkom nič. Asi si myslel, že by som to už nestihla zjesť," smeje sa mama.

"Nevadí. Veď odo mňa máš ešte dosť."

"Z tých osích hniezd ti hádam nechali."

"Ale áno. Zostalo pár."

"Ako ti chutili? Monka má iný recept ako ty."

"Ale šak dobré boli, len málo sladké. Vieš, že ja mám rada sladučké."

"Dnes mi prišiel balík. Objednala som ti takú šedú vestu z ovčej vlny. Tá, čo som ti kedysi kúpila, ti je teraz veľká. Si v nej celá utopená.“

„Ty myslíš na všetko, zlatko moje.“