Hentá

„Gabika, tak som rozmýšľala, že bol najvyšší čas, aby som odišla z domu. Ja by som sa už nevládala sama o seba postarať. Včera som bola v šatni s Janou. Pre ňu chodí muž autom. Hovorila som jej, že už ma vozia do Záblatia. Pýtala sa, či som tam išla dobrovoľne. Dobrovoľne. Týždeň sme o tom rokovali. Potom sme sa všetci stretli u mňa a dohodli sa, že je to najlepšie riešenie.“

„Mami, taká som na teba pyšná! My máme veľké šťastie, že si takáto rozumná a berieš to pragmaticky.“

„Ja som doma necvičila. Nevedela som čo, ani sa mi nechcelo.“

Veď to. Najskôr si nemohla cvičiť, lebo by sa na teba pozerala babka Anička. Potom si nemohla, lebo by sa na teba pozeral tato. Keď sa ten pominul, zrazu prišla tvoja originálna verzia – škoda, že nám nikto nepovedal, aké dôležité je cvičiť. Teraz sa to už vie. Nepáčilo sa ti, keď som ti pripomínala, že ti niekoľkokrát predpísali rehabilitáciu, vybrala si vždy masáže, elektroliečbu, injekcie a cvičenie ti „nerobilo dobre“, po prvej lekcii si tam prestala chodiť.

„Je to parádny rozdiel, ako sa teraz hýbeš. Keď som bola za tebou v stredu, behala si po chodbe bez chodítka. Doma si sa už len plížila popri stene.“

„Každý deň chodím na stacionárny bicykel, nastaví mi tam aj také kolečko na chrbát, čo ma masíruje. Aj s rukami cvičíme.“

„Pekne ťa rozhýbali. Normálne si chytila druhý dych.“

„Včera prišiel sanitkár, aj Kollár už bol odpojený. Ale on mi hovorí, poďte, najskôr hodím vás, potom sa pre neho vrátim. Naraz vidím, že on mieri do Biskupíc. Hovorím mu, ale ja už chodím do Záblatia. No, čo mal robiť. Už keď ma naložil, musel ma odviezť a potom sa vrátil pre neho.“

Ty ich vyjdeš dobre draho. Chudák Kollár, sa načakal. Pritom ste ho mohli vyložiť cestou, keby si šoféra upozornila, že ideš do Záblatia.

„Si predstav, že hentá sa so sestričkami rozprávala celkom milo. Sedeli sme na káve a ona vyprávala a vyprávala. Hovorím jej potom – vy sa prečo so mnou vôbec nerozprávate? A vieš, čo mi povedala? Že to ja sa s ňou nerozprávam! Možno na tom aj niečo bude. Keď ona mi odvrkovala, aspoň sa mi to tak zdalo, ja som potom na ňu zanevrela. Ale ináč ona sa už snaží. Aj televízor vypína už o ôsmej.“

„No vidíš, to sa utrasie. Začiatky sú také. Zvyknete si na seba. Teším sa, keď bude teplejšie a bude sa dať posedieť v parku. Zoberieme ťa do Nemšovej, na Vlčí Vrch, na kyselku. Ešte si to spolu užijeme.“

„Len keby ma tá ruka tak nebolela. Ale zaujímavé, že celý deň ma nebolí a jak si ľahnem, bolí jak čert, celú noc som nespala. Až by som kričala od bolesti. Boli so mnou v tej ambulancii chronickej bolesti. Predpísal mi takú šumivú tabletku do vody. Dve noci mi to pomohlo, tretiu už nie. Tak som to prestala brať.“

„Ale to by si nemala, mami. Neznamená, že keď ti nepomôže jednu noc, tak už nikdy. Vyskúšaj to ešte.“

„Dobre, zlatko, moje. Už ťa voláko slabo počujem. Šak zajtra, keď sa vrátim z dialýzy, tak ti zavolám.“