Hráme sa

Haňa chodí do škôlky, vídam sa s ňou menej, ako s Ninou. Buď je chorá, alebo v škôlke. Otváram dvere, sedí na taburetke. Usmieva sa očami, pusou, celým človekom, vidno, že sa teší.

„Vonia tu kuriatko!“

„Nie je to kuriatko. Môžeš hádať ďalej.“

Nevie. Dám nápovedu: „Je to hydina, ale kuriatko to neni.“

Monka: „Morka?“

„Nie.“

„Zajac?“

„Monka! Zajac je hydina?“

Vzdávajú sa.

„Pečená kačka s kapustou a knedľou.“

„Mňaaaam!“

„Počkáme s obedom na tatina s Ninou, alebo nevydržíš?“

„Nevydržíííím!“

Nakladám im krémovú polievku. Zdá sa, že Haňa sa naučila v škôlke lepšie jesť. V tanieri nenechá ani kvapku. S chuťou hádže do seba lyžicu za lyžicou. Nazerá do taniera s druhým.

„Ja ľúbim aj kožku!“

„Máš ju tam. Poučila som sa minule. Už ti ju neodstraňujem.“

„No, je to moja dcéra. Vie,čo je dobré,“ poznamená mama Monka.

„Čo to máš, babka?“ ukazuje na kvetináč s cibuľami narcisov.

„To som dostala kvietky od tvojho tanina k MDŽ. Určite aj maminke niečo priniesol.

„Áno. Kyticu! A jeden kvietok dal aj mne a Nine.“

„No to je krásne, že aj vy dve ste jeho najmilšie ženy.“

Ešte sladkosť a už ma ťahá do podkrovia. Pohrá sa so stavebnicou, vyťahuje spločenskú hru Závod o med. Hádže sa kockou so šiestimi farbami. Každý dostane papierovú maketu zvieratka, zastrčenú v plastovom krúžku. Posúvame sa po políčkach v smere špagátika, podľa toho, aká farba padne. Ak je na políčku včielka, dostane panáčik žihadlo a po špirálke sa musí vrátiť späť na vyznačené políčko. Cieľom je políčko s medom. Vyberiem si maketu macíka, Haňa modrého hrocha, ktorý je podľa nej somárik. Hra sa celkom slušne vyvíja, kým si nezmyslí, že povymieňa panáčikov. Vyberá ich z krúžkov, mne zastokne prasiatko, ona si berie leva. Nezapamätá si, odkiaľ ich zobrala, dáva ich hala bala. Napomínam ju, že počas hry sa nesmú zvieratká vymieňať. Nerešpektuje to.

„Tak začneme odznova! Hraj podľa pravidiel!“

Pokračujeme. Nepáči sa jej, ak ju predbehnem. Ak jej padne farba, kde sa nachádza včielka, chce hádzať znova.

„Nie, moja milá. Buď si malá na túto hru a nehráme, alebo si dosť veľká na to, aby si dodržiavala pravidlá.“

„Ospravedlň sa mi za to!“ vyzve ma.

„Ja? Za čo? Ja som nič zlé neurobila.“

„Ak ma nasereš, zoberiem ti panáčika a budeš hrať iba s krúžkom!“

Ja viem. Mala som zachovať vážnu tvár. Upozorniť ju, že ešte jedno sprosté slovo a skončíme. Ale ja som sa celkom nepedagogicky rozosmiala. Bolo to také smiešne, z tých princeznovských ústočiek počuť takýto rázny odpis. No. Ono je dosť ťažké vychovávať, keď baba Oľa má nevyberaný slovník a práve u nej trávi podstatne viac času ako u mňa.

Hráme sa na škôlku, čítame si, cestujeme s taškami...ustavične dostávam pokyny, príkazy, čo smiem a čo nesmiem robiť.

„Prečo musím stále poslúchať ja?“ protestujem.

„Lebo ja som vždy pani učiteľka alebo mama,“ nezaváha s odpoveďou.

Okupuje ma celý deň, s Ninou je mamina.

Keď príde z práce tatino, zohrejem im večeru a hrám sa s Ninou.

„Ideme!“ zdrapne ma za ruku.

„Počkaj, počkaj! Nemôžeme tu nechať Ninu samu. Vydrž, až sa rodičia navečerajú.“

Len čo sa objavia v obývačke, Haňa skríkne: „Gaba je voľnááá!“