Molinium 2

     2. kapitola

Každá doba má svoje plusy aj mínusy, ponúka nové príležitosti a dáva nám možnosti. Napríklad nečakaná vlna pandémie a nosenie rúšok určite nahráva činnostiam, pri ktorých chcete ostať v anonymite. Chodíte zamaskovaný a nikomu to nepríde divné.
Ako vzorný občan si v podzemnom parkovisku nákupného centra Džony zakryl tvár rúškom, z kufra vytiahol športovú tašku a po bočnom schodisku sa vybral na najvyššie poschodie, kde sídlilo veľké fitnes centrum. Medzi prvým a druhým poschodím natrafil na svojho kamaráta Tomáša. Nebola náhoda, že mal rovnaký vak ako Džony, tak ako nebola náhoda, že si cestou vaky vymenili. Rovnako nebola náhoda, že sa to celé odohralo na schodisku, ktoré nespadalo pod dohľad kamier. Takto to prebiehalo už dlhšiu dobu každý druhý týždeň. Odmietal výmenu tašiek na odľahlých miestach, kde dve autá vzbudzovali podozrenie.
Džony sám seba vnímal ako obchodníka a snažil sa v tom byť zásadový. Naliehal na to, aby sa zázračne pilulky nedostávali do rúk osobám mladším, ako osemnásť rokov. Vždy obchodoval iba s Tomášom. Tomáš posúval elitnému policajtovi jeden z tovarov za výhodnú cenu a tým pádom vedeli o chystaných raziách. A posledná zásada bola, že z Džonyho do Tomášových rúk prejde iba Molinium. Zázračná pilulka, ktorú vytvoril Džonyho kamarát a šikovný chemik v jednej osobe. Mala silné účinky kombinujúce pocit šťastia a nával energie, nedala sa vystopovať psom a jej hlavné plus bolo v tom, že zatiaľ ako nová nepoznaná látka, nepatrila do zoznamu medzi tie zakázané.
Názov Molinium vymyslel samotný objaviteľ látky, ktorému myseľ ešte stále mátala láska zo strednej školy prezývaná Moli. Trochu romantický podtón, ale aj výrobcovia budúcich zakázaných látok majú svoje city.
Po odovzdaní zákazky Džony namieril do fitnes centra na vrchnom poschodí, aby prečistil myseľ a vyplavil do tela endorfín. Zamýšľal sa nad tým, ako im obchody šlapú, peniaze pribúdajú, ale aj nad tým, ako začína byť čoraz nervóznejší a podozrievavejší. Hneď keď docvičil a dal si horúcu sprchu, dospel k záveru. Spraví posledný obchod, najväčší aký doteraz urobil a končí. Umenie je prestať v najlepšom a práve teraz nastal ten správny čas.
Pri odchode z fitnes centra si to namieril rovno do galérie. Nebol až taký veľký milovník umenia, ako si skôr šiel vyhliadnuť obraz, do ktorého by investoval špinavé peniaze. Pred vchodom znova natiahol na tvár rúško a stratil sa v sklenených dverách.
Pomalým tempom obišiel amatérske obrazy neznámych lokálnych umelcov na prízemí a na prvom poschodí. Letmým pohľadom prebehol cenovky, ktoré sa hýbali od tridsať do dvesto eur. Nič čo by ho zaujalo. Jeho kroky pokračovali až na najvyššie poschodie medzi najdrahšie obrazy. Toto podlažie sa líšilo od ostatných. Bolo na ňom cítiť väčšiu noblesu. Novo prerobené priestory presvietené veľkými sklenenými tabuľami, cez ktoré bol výhľad na celé námestie, niesli stopy modernej architektúry. Sklo, betón a chladné železo. Kde sa stratila tá hravosť sprevádzajúca väčšinu historických budov. Pýtal sa sám seba Džony, no odpoveď nečakal. Postupne obchádzal obraz za obrazom. Pri niektorom ostal dlhšie, iný hneď obišiel. Striedali sa rôzne štýly. Niektoré laicky považoval za čarbanice, niektoré mu pre zmenu pripomínali tuctové portréty. Nič nemenil na tom fakt, že tu sa pohybovali ceny v tisícoch. Nakoniec sa predsa len zastavil pri drevenej doske vysokej vysokej jeden a pol metra a širokej pol metra. V strede sa nachádzala olejová maľba pripomínajúca zhluk viacerých obrazov. Neprirodzené postavy v zvláštnom prostredí. Trošku chaos, trošku usporiadané. Mal pocit, akoby každý kus obrazu chcel povedať iný príbeh. Keď sa mysľou vynoril z atmosféry obrazu, padol mu zrak na popisnú ceduľku.
Albin Brunovsky (Slovakian, 1935–1997)
Erasmovia , 1972
Surrealism
mixed media, oil, tempera on wood
150 x 48 cm
30 000 €
Spraví posledný kšeft a zoberie ho, o tom niet pochýb.
"Fanúšik fantazijného realizmu?"
Spoza pleca prehovoril na Džonyho ženský hlas. Nezaregistroval, že niekto k nemu prišiel, tak ním od ľaku myklo. Pomaly sa otočil a zbadal žieňa jemných rysov s modrozelenými očami. Stála za ním v bielom roláku, čiernych nohaviciach, k tomu zladené rúško a so založenými rukami striedavo pozerala raz na obraz, raz na Džonyho. Prvá vlna pandémie utíchla a život sa dával opäť do normálu, no na niektorých miestach boli rúška stále povinné.
"Radšej mám surrealizmus." Chcel nahodiť dojem niekoho, kto sa vyzná, žiaľ nevedel, že to je to isté.
Mladej dáme bolo bádať spod rúška úškrn, lebo si najskôr myslela, že Džony žartoval. Keď však videla, ako sa mu z očí nestráca vážny výraz, ihneď zahovorila.
"Ale je dobré, že sa nájdu mladí ľudia, čo majú záujem o umenie, je ich čoraz menej. Ja mám tiež rada surrealizmus, ale môj favorit je Mikuláš Galanda. Predstaviteľ kubizmu, niečo ako slovenský Picasso. Žiaľ veľmi nedocenený, keby žil v inej krajine mohol byť populárnejší."
Džony sa cítil, ako v španielskej dedine, štýly ani autori, teda okrem Picassa mu nič nehovorili. Jediné zblíženie s umeleckými obrazmi zažil, keď odovzdávali do galérie Sedem hriechov od Gennara, ale touto príhodou sa nemal chuť chváliť. Rozmýšľal čo povedať, aby sa neprezentoval, ako úplný amatér.
"Mne sa páčia obrazy hlavne od menej známych umelcov, ako bol napríklad di Vani Filipepi a celkovo títo Španieli."
Tu sa práveže ako úplný amatér prezentoval, keďže di Vani Filipepi bolo pravé meno Sandra Boticelliho jednej z najvýznamnejších osobností renesančného umenia a navyše bol Talian. Tým, že Džony niekde počul toto meno iba raz, vykreslil si o ňom obraz menej známeho umelca. Mladej dáme to stačilo, aby odhadla, že stojí pri úplnom laikovi.
"Takých Španielov tu zrejme nenájdeš." Touto vetou ukončila konverzáciu a s hraným úsmevom odišla.
Pre inšpiráciu išla ešte okuknúť zopár obrazov, popri tom jej sem tam ušiel pohľad na Džonyho, ktorý ešte stále skúmal tridsaťtisícový obraz Erasmovia a potom šla domov.
Mladá dáma, ktorá ešte pred dvoma hodinami v rúšku a bielom roláku pendlovala po poschodiach galérie, teraz stála vo svojom novom byte pred maliarskym plátnom. Vo voľnom tričku a krátkych šortkách držala v ľavej ruke pohár červeného vína a v pravej štetec. Jemné lícne kosti a výrazné pery, ktoré v galérií zakrývalo rúško sa teraz ukazovali v plnej paráde. Monika, začínajúca vyšetrovateľka v miestnej polícií, ktorá bola veľká fanúšička umenia, ťah po ťahu zdokonaľovala plátno pred sebou. Maľovanie brala ako relax, no dnes sa však akosi nemohla sústrediť, stále jej po mysli behalo stretnutie v galérií. Drahý obraz a neznámy muž so športovým vakom, ktorý nemá o umení ani páru. Veľmi podozrivá kombinácia. Zamyslená si šla odpiť, no posledná kvapka z prázdneho pohára, ktorá jej stiekla na peru ju vrátila späť do reality. Pozrela na pohár, potom na obraz. Posledné dva nevydarené ťahy ju presvedčili, že na dnes bolo maľovania dosť. Jediné maľovanie bude, keď ešte raz vyfarbí prázdny pohár vínom na červeno.