OPOJENIE

Ako vánok zahrávaš sa so mnou,
s oblohou modrou,
zalietaš do mojej modrej tmy
a prevtelíš sa do mňa rukávmi,
nedbáš či má labyrint východov,
bez strachu vpúšťaš sa do mňa bránou neznámou,
v ktorej temný hlas slepiacou žiarou
kradne Ti zrak...
Ty úbožiak, nemáš strach?
To bije na poplach
iba srdce, čo zrelé je na výplach?
Počuješ ako vnútro duní,
ako Ti rezonujú v hrudi
pocity zmiešané, mätúce...
a stále zostať sa Ti chce?
Myslíš
a mýliš sa,
že sa nič nedeje,
keď napájaš falošné nádeje,
ktoré si vkladal do rána,
no ja som rieka zradná....
a od dna
brána
do nenávratna...

---