Mocne povznesený nad úškľabok
dverí, líham na úskočnú posteľ.
Obraciam sa z dlhej chvíle na bok,
keď som na tom prvom neosprostel.

Som ticho. A chcem to zahovoriť
usedavým smiechom na poschodí,
kde dôsledne žijem bez priorít,
ako každý, komu sa to hodí;

kde sa štítim zväzujúcich výsad
géniov, čo formovali na tom,
o čom idem novátorsky písať,
východiská k svojim postulátom.

(Kde mi neveria. A kde mi klamú.
Kde len zo sna dvorím vnadným devám,
pyšný na svoj naničhodný glamour.
Kde som svoj. A kde si neprospievam.)