Neklesať na duchu

Doružova

Neklesať na duchu

 

Potrebujem svoju dávku leňošenia. Bez nej som vykoľajená. Organizmus si ju po čase pýta aj sám. Preto si sem tam urobím pyžamový víkend.

Užívam si ticho a vlastné tempo. Som vláčna. Pesimista by povedal, že som prispatá alebo spomalená.

 

Najhoršia choroba je lenivosť a najťažšia robota je myslenie.

 

Kedysi dávno ma zaujala scéna  vo filme. Rodina sedela za stolom, matka, otec a tri deti. Otec práve priniesol výplatu. Začali si vyčleňovať čiastky na jednotlivé potreby domácnosti.

Aj keď peňazí nebolo veľa, automaticky sa vyčlenila čiastka mamine na kaderníčku. To bola symbolická odmena pre matku za jej starostlivosť. Pointa bola v tom, že nešlo ani tak o tú parádu, ale o oddych a duševnú očistu.

Čas letí akoby mal krídla. Ja som len chodec a niekedy sa mi urobí otlak. Dobre je pamätať si na ktorej križovatke života. Vznášala som sa tak akurát, keď som sa prvýkrát zamilovala. Dvadsať  centimetrov nad zemou. Po čase som zostúpila na zem a po čase sa mi urobil ten otlak.

Recept na dobrý život: Nádherný nekonečný naivný optimizmus. Alebo „blahoslavení slabí duchom“?

 

Keď som na vážkach a neviem sa rozhodnúť, prestanem sa snažiť rozhodnúť. Čakám na impulz, osvietenie, pocit, vnuknutie, nazvite si to ako chcete. Skutočne „to“ o chvíľu príde a mám vyriešené.

Niektorí nemajú kedy žiť svoj život, lebo pozorujú a hodnotia život tých druhých.

Naordinujte si neklesať na duchu a udržujte si príjemnú hladinu zamilovanosti.

15. 3. 2015

---