to merané potom práve strašne letí...

zábava

sme príroda, odkiaľ by inak bolo to nutkanie o sebe takto písať, dík

v kontexte ostatnej tvojej tvorby je to krištáľovo priezračné

to "nemám rád lidi" cítim ako hendikep, či?

verím, že ťa inšpiruje aj Led Zeppelin

...konečná myšlienka... tak toto je sama báseň ako taká

...no ale keďže to máš v kategórii pohádky/rozprávky, tak toto kajanie iste dobre skončí

to je, ako sa vraví, keď sa niekomu po päťdesiatke zapaľujú lýtka

to áno, takto to vyjadril Platón, bolo by celkom zaujímavé počuť ho, ako by sa vyjadril dnešným jazykom alebo či vôbec

recenzia má skvelé pointy,

film nebudem hodnotiť, fakt, že som pri ňom zaspal ma časom asi donúti pozrieť si ho znova (nebudem váhať dať to na 2x rýchlosť prehrávania), ale zdá sa mi, že hraný žáner "zabijákov svet" už z princípu dokáže súperiť len so žánrom dokumentárnych filmov (príbehových) "zo života zvierat"

ďakujem

miniatury to asi áno, ale hříčky?

...verím...

sloboda je pocit a nepíšem a nemyslím tým "len" ani "predovšetkým" pocit, pretože ak na svoje pocity dáme, sme to presne my/som to sebe vený ja, pocit to je prežívanie, niečo okamžité a chvíľkové, aby sa z neho stal charaktreristický stav chce to nájsť súlad medzi vonkajším a vnútorným bytím a to sa udeje v nás, nejakým procesom, vieme ho vysvetliť? my čo hľadáme krásu (umenie, poéziu...)?, nevieme alebo sa pri tom často tzragicky míňame s podstatou, ale snažíme sa a preto píšeme... snáď je to niečo ako spokojnosť s tým čo je a tým čo by byť mohlo a hoci aj malo, teda balanc medzi dal a má dať, medzi chcením/túžbou a uskutočniteľným, nie nadarmo sa vraví, že spokojnosť/vyrovnanosť (a ja ju spájam so stavom osobnej slovody) je rovnováhou medzi želením a reálnym žitím, sloboda je teda presnou formou rovnováhy – a zas sme na začiatku – pocitom, že všetko je tak ako má byť, že žijem tak ako mám ergo viem + smiem (rešpekt k spoločensko – civilizačným, morálnym i ustáleným normám) a tam kde patrím, že sa podieľam na dobre a kráse (viď. synkriticizmus) v rozsahu, v akom využívam celý svoj osobný potenciál, že moje túžby nie sú nedosiahnuteľnými snami, ale predstavami s konkrétnymi zámermi...

výsledkom takéhoto prístupu je potom slobodná existencia nehľadajúca na sebarealizáciu (viď. Maslowovu pyramídu = hierarchiu ľudských potrieb) cudzie prístupy, prostriedky či súhlasy, neuspokojujúca len svoje potreby, ale podieľajúca sa

tak krátko asi takto

prepáč pozerám, že mám preklep ide o G. Richtera

mohla to byť čarovná i svätá chvíľa zároveň

súhlasím a Vyleťal je inšpiratívny, ja momentálne sa kochám a trápim s dvomi dielami Gerharda Richrera Wand a Mauer z r. 1994

dík, dík

veď čo to tá poézia vlastne je? viac či menej úspešná snaha o racionalizáciu citov, či snáď precítenie rozumu?

skúsiš to rozviesť?

tá chodí po ľuďoch, niekedy tanečným krokom, niekedy si aj dupne...

- tak ako nie je malá či veľká téma nie je ani malý či veľký cit

- je malé či len veľké umenie, kto si to trúfne rozhodnúť?

- čo sa týka textárčiny, je u možé považovať za plnohodnotný žáner poézie ak nie dokonca za najklasickejší, ak si uvedomíme, že poézia sa kedysi spievala či hudobne sprevádzala (no kto z nás by dnes dokázal svoje verše zaspievať bez falošných tónov?)

áno, celkom predstaviteľné

hudba je vždy inšpiratívna, ale nie je to len o ušiach