MOJE decko

„Kristínini rodičia sa nebáli, keď ste sa zdržali?“

„Nie. Veď ona mamine volala.“

„Ty si nemohla zavolať? Počítaj s tým, že Monka ti zajtra vyčistí žalúdok, chystá sa na teba, lebo už sa aj ona bála.“

„Nemala som v aute bundu oblečenú! Mobil som mala v nej,“ odvrkne.

„Ako ste sa dohodli s benzínom? Sama si, či Kristína pýtala.“

„Ja som sa hneď v aute opýtala, ako s benzínom a ona povedala, napoly, bez rozmýšľania, asi je tak zvyknutá. Ja som potom zabudla, tak mi pripomenula, keď sme sa vrátili. Hovorila, že má lacnejší benzín, ale tým, že sme blúdili minula viac, tak si zobrala tých desať éčiek, ako si mi hovorila ty a že ma ešte pozve do cukrárne.“

„Bolo by úplne v poriadku, keby si vypýtala za celú cestu. Išla tam len kvôli tebe. Je fajn, že ste sa rozdelili.“

Spomienka. Sedela na pätách na koberci. Niečo zanietene rozprávala, bola napätá pred cestou. Mierne zaklonila hlavu a rukou si podobrala vlasy na šiji, podhodila ich.

Usmiala som sa.

„Prestaaaň!“

„Peti, ja sa ti nevysmievam! Toto tvoje gesto je milé, preto sa usmievam, ako ti to pristane.“

„Ale ja to robím z nervozity!“

„Na tom nezáleží. Ja ti hovorím, ako to vnímam ja. Na mňa to pôsobí tak žensky.“

„Ja a žena?! Ja som monštrum!“

„Prečo to hovoríš? Ty si žena. A keď máš umyté vlasy a usmeješ sa, nádherná žena. Nehovorím to preto, že si moja. Hovoria to aj cudzí ľudia. Pamätáš, ako sme chodili nakupovať pečivo do Marienky? Keď si chodila na strednú. Každý deň som ťa nechávala pred obchodíkom, bolo tam málo miesta. Pani ťa sledovala cez výklad a raz povedala tak precítene: „Tá vaša dcéra je taká krásna v tvári.“

V tebe je tá žena ukrytá. Hlboko. Mala by si jej dať šancu, aby vystúpila.

„Čo potrebuješ?“ volá bývalý, reaguje na mail.

„Aaale, chcela som iba zmeniť číslo účtu, z ktorého platím elektrinu a nechcú sa so mnou baviť, že nie som odberateľ, že zmluva je na teba. Pritom po rozvode, keď som chcela prepísať na seba, bolo treba, aby si ty zrušil zmluvu a ja uzatvorila novú. Vtedy mi napísali, že to nie je povinné, ich vlastnícke vzťahy nezaujímajú. A teraz odmietajú so mnou komunikovať, lebo nemám s nimi podpísanú zmluvu. Tak som im napísala, že budem naďalej platiť z dcérinho účtu, u nej nikoho netrápi, že nemá zmluvu a nie je ich odberateľ. Zrazu to ide. Poslali mi tlačivo, kde urobíme prepis, pôvodný odberateľ, súčasný, adresy trvalého bydliska, číslo a stav elektromeru ku dňu prepísania a hotovo. Zastav sa dnes, podpíšeš a ja to vybavím, netreba tvoju prítomnosť.

„Dnes nemôžem. Zajtra, keď pôjdem so Samom na tréning.“

„Ok, ale ak neprídeš tento týždeň, sfalšujeme tvoj podpis.“

„Čože?!“ smeje sa, zastihla som ho výnimočne v dobrej nálade.

„No čo sa čuduješ, nebudem čakať do Vianoc.“

„Ako Peťa?“

„Čo ti poviem? To je na román. V skratke len šibnutá, šibnutá.“

„To ako môžeš povedať o svojom decku?“ predstiera vážnosť.

„No, keby to bolo tvoje decko, zabil by si ju.“

„Ale ja? Čo ma nepoznáš?“ sranduje.

„Veď si ju zober na týždeň. Ivo chodieva k otcovi občas na víkend a po Silvestri bol u neho celý týždeň. A to je autista! Či by si ju ešte vrátil.“

„Po kúskoch,“ smeje sa. „A čo stvára?“

„Už to nie je také hrozné. Odkedy chodí každý druhý deň do centra, dá sa s ňou. Už nemáva aspoň tie záchvaty zúrivosti. Ale komunikácia s ňou je ťažká. Máš iný názor, zle je, súhlasíš, zle je, neodpovieš, ešte horšie.“

„Po kom len to decko je?“

„Snáď nechceš naznačiť, že po mne. Ja som bolo dobré decko, opýtaj sa mamy.“

„Veď bolo, bolo.“

„No dobre, tak zajtra, nezabudni. Maj sa.“

„Ty si na mňa zabudol?“

„Ale čoby. Samo ochorel. Nebudeme tento týždeň chodiť na tréningy, tak ani do mesta.“

„A čo mu je? Viróza?“

„Čo ja viem, šak už druhý raz po sebe, stále čosi,“ je otrávený.

„OK, tak ho pozdravuj. Nejako si poradím. Maj sa.“