Nádej

„Vieš, som z tých deciek unavená,“ začína hneď ráno Petra.

„Snažím sa nevnímať ich, robiť si svoje, ale nejde mi to,“ pokračuje.

„Našťastie, Táňa si to všimla a vo štvrtok ma zasa zobrala do kancelárie. Má toho teraz veľa, pripravujú sa nové zmluvy. Dala mi na kolená hrubý zakladač, diktovala som jej adresy a dátumy narodenia, išlo jej to rýchlejšie. A ja si tam oddýchnem, ale cítim sa aj taká dôležitá.“

„Myslíš užitočná, chápem. Som rada.“

„Odkedy sme mali s Táňou v lete ten rozhovor medzi štyrmi očami, keď už všetky decká odišli a zostala som tam sama, zmenila sa. Nie je taký studený čumák, ako som si dlho myslela. Vysvetlila som jej  vtedy, že som z deciek unavená. Že som si začala uvedomovať, že tam nepatrím. Že mám na viac.“

„To je super. Si teraz niečo medzi klientom a zamestnancom.“

„Ale aj tak je to náročné. Je nás tam teraz ako hadov a je ťažké vymyslieť niečo, čo by ich zaujalo, na čo by sa dokázali sústrediť. Začiatkom septembra som sedela celý deň za stolom s Alenkou, Táňou a Soňou. Spolu s nimi som zostavovala plán činností. Dávala som rôzne návrhy, ale sama som zistila, že všade je nejaká prekážka, prečo, pre koho to nemôžeme zaradiť.“

„Petra, ale vieš čo je na tom povzbudivé?  Že ten stav nie je nemenný. Dlho si si myslela, že budeš iba jednou z nich a pozri! Bola by si si kedysi pomyslela, že budeš pracovať v kancelárii? Možno sa časom osvedčíš, zistia, na čo máš a z klientky sa stane zamestnankyňa. Čisto teoreticky. Nechcem, aby si sa na to upínala, ale taká možnosť existuje. Je to chránená dielňa. Marika, kuchárka, je sluchovo postihnutá, Rado, masér, zrakovo, Dano, údržbár, má tiež nejaký hendikep. Rovnako Veronika, Slávka.“

Zasvietia jej oči: „To naozaj?“

„Ja ti  nič nesľubujem. Len sa mi zdá, že si chvíľami otrávená, nechce sa ti tam, akoby si už nič od toho nečakala. A zmeny prichádzajú, keď ich nečakáš. Niekedy k horšiemu, ale aj k lepšiemu.“

„Najviac ma unavuje Eva. Stále rieši, čo môže jesť, čo nemôže, tvári sa, že drží diétu, pritom všetci vieme, že doma vylomila bratovi skrinku a pojedla mu sladkosti, musia pred ňou všetko zamykať. Už sú z toho unavené aj baby. Je to hypochonder. V pondelok nechodí do centra, lebo chodí po lekároch, a potom rozpráva iba o svojich diagnózach. Pamätáš sa ako mala raz ten záchvat, keď sa jej stratilo štrikovanie? Niekam si to položila, nenašla a chytila záchvat, že jej to niekto schoval. Ja som si až vtedy uvedomila, že takto asi vyzerám aj ja. Je to iné, keď to vidíš na druhom, bála som sa jej.“

„Asi to bolo k niečomu dobré. Odvtedy si to nikdy neurobila.“

„Bola som vtedy hrozná.“

„Vieš čo, ja to s odstupom času beriem tak, že si v podstate za to nemohla. Nie, žeby som verila na nejaké nadprirodzené veci. Ale mala som naozaj pocit, akoby vtedy v tebe bol niekto iný. Nejaké zlo, zlý duch, či čo. To si nebola ty. Takú som ťa nepoznala. Ten z teba ako prišiel, odišiel a si znova tou, akou si bola.“

„Nie. Bola som to ja. Bola som naozaj zlá. A vieš prečo? Lebo ja som cítila, že sa vo mne niečo deje a vy ste to zľahčovali, nebrali vážne.“

„Toto mi je sympatické. Čakala by som, že ma necháš, nech to zvediem na nejakého zlého ducha a ty nie. Priznávaš, áno, bola som zlá. A asi máš pravdu, že sme zo začiatku prehliadali tvoje problémy a neskôr sa nám to všetkým vymklo z rúk.“