Posledný tanec

Taký hyperaktívny ujo. Chvíľu neposedí, večne niečo majstruje, vyrába, opravuje, stromy strihá, okopáva, hriadky podľa špagátika vymeriava, na milimeter presne, ak mu niečo nesedí, štyri razy prekope, až potom spokojne pozerá z balkóna, ako sa rysujú jedna vedľa druhej.

Po odchode do dôchodku nezostal doma. Vždy sa nejaká práca našla, školník, strážnik, kurič, až po štvrtom infarkte si dal povedať. Zdravie je na prvom mieste, netreba osud pokúšať, a tak mu zostalo len to majstrovanie a záhradka.

Najhoršie sú zimy. Lúšti krížovky, no netrpezlivo vyčkáva jar, kedy sa bude môcť motať po dvore, doma mu je dlho. Telo ho už celkom neposlúcha, ale očká má ešte stále šibalské, všetko otočí na srandu. Strieľa si z reklám, zo súčasných pesničiek, sleduje život okolo, nič mu neujde. V nedeľu dopoludnia, keď tety prichádzajú z kostola, oni s mladou susedou s motykami v ruke, ak niektorá na nich zazerá, nahlas mudruje – „poctivá práca, hotová modlitba, nemám pravdu?“ Žmurkne na dievča a šúcha si dlane, ako im to zasa natrel. Neznáša baby, čo iba klebetia, zle robia a v nedeľu sa náhlia do kostola, vyspovedať z hriechov, aby od pondelka, čo od pondelka, už cestou z kostola mohli začať páchať ďalšie.

Posledné dva roky chorôb pribúda, veľa času trávi v nemocnici, slabne, ledva nohy dvíha, čoraz zriedkavejšie vyjde do záhradky, už len poprechádzať sa. Teta prevzala všetku prácu, on len radí a kritizuje, špagátiky káže posúvať, kým všetko nie je ako má byť. Neskôr už len na balkóne ho vidno, na svojej stoličke presedí hodiny, chvíľu pozerá, chvíľu drieme, človeku až príde ľúto, aký dlhý mu musí byť čas, keď bol zvyknutý stále niečo robiť. Do toho reuma, bolesti kĺbov, ale drží sa statočne, ešte si sem – tam s mladou susedou niečo zakričia, chýba jej, záhradka bez neho stratila svoje čaro. Keď začínala, veľa ju naučil, poradil a hlavne zabavil. Tie jeho hlášky! Mal dobre vyše osemdesiat, ale všeličo mu ešte behalo po rozume, až sa červenala.

Už ho nevidieť ani na balkóne. Teta každú chvíľu odbieha zo záhradky, či niečo nepotrebuje, treba mu aj s jedením pomáhať. Občas ju nepozná, kladie otázky, čo tam robí, zrazu jej pripomína, či zaplatila tej mladej, čo sa o neho stará. „Akej mladej? Veď tu nikto nie je. To som ja, tvoja žena.“ Je ťažké, zmieriť sa s odchodom milovaného človeka. Áno, po takmer šesťdesiatich rokoch manželstva, milovaného človeka. Jedni z mála. Často sú starí manželia na seba protivní, rozčuľuje ich už len to, že ten druhý vedľa nich dýcha, nemajú pre seba milého slovíčka. Je priam balzam na dušu, pozorovať tých, ktorí sa po toľkých spoločných rokoch majú radi. Aj ujo mal vrtochy a teta si občas poplakala, keď na ňu nespravodlivo vyletel a povedal hrubšie slovo. No ešte stále ju vedel rozosmiať a pohladiť očami.

S nehou spomína na posledné dni, keď bol už taký slabučký, že ho aj na záchod musela vodiť. Ona cúvala, on sa jej držal a pomaličky ju nasledoval. Zrazu zastal, niečo zanôtil a začal s ňou tancovať. Jemnučko sa kolísal, iba naznačoval kroky.