V marci

Ivana píše.

O siedmej ráno vymýšľam logistiku, ako čo najrýchlejšie nakŕmiť Gabine kozliatka, aby som sa mohla čo najrýchlejšie vrátiť do vyhriatej postele a pokračovť v spánku. Nakŕmim a idem dať ešte kontrolnú obchôdzku. 

Irma – kozliatko, narodené, usušené, stará sa.

Panda – kozliatko, čistí, pekné veľké, rodí placentu.

Luda – práve porodila, čistí, stará sa.

Idem ďalej, počujem hlások, pozriem pod krmítko, kozliatko! Hľadám nejakú ďalšiu matku, čo vyzerá byť po pôrode. Nič. Vyhodnotím situáciu, najbližšie je Luda. Podstrčím jej, prijme. Snáď bolo jej. Počas obchôdzky ma sprevádza Sokolovská Lujza, ktorá je presvedčená, že všetka moja pozornosť by mala byť venovaná jej. Vzlykavo pičuje, aby som si ju všímala. Vidím, že začína rodiť Hubica. Malé škvŕňa, čo bolo ešte včera kozliatkom. Ach. Strácam nervy, Lujzu vyhadzujem na dvor. Tieto nezletilé matky sú výsledkom jesennej akcie – „Dobré ráno, vraj ste doviezli nového plemenníka, tak my sme prešli pol kilometra, prejebali tri elektrické ohradníky a prišli sme sa na to pozrieť osobne.“ Hubica tlačí, vidím dve nohy, chvála bohu predné. Žiadny progres. Snažím sa zachovať pokoj. Ale. Je taká maličká a tie nohy také veľké.

Tri sliepky zniesli vajíčka. Patrične to ohlasujú. Ide mi odstreliť dekel. Ja vám ďakujem, dievčatá! Za každé vajíčko! Každej osobne! Ale už prosím stačíííííí!

Začína rodiť Duna. Dobre stavaná skúsená matka. Tak len nakuknem a venujem sa Hubičke. Žiadny posun. Tlačí. Stále len kopýtka. Kontrolujem Dunu. Preboha! Rodí pizdou hore kopcom! Zaostrujem, tlačí proti stene! Ne-ve-rím! Otočím ju a vraciam sa k Hubičke. Po ceste stretám Pandu. Rozhodla sa, že ona chce aj Irmine kozliatko. Dievčatá „rozsadím“. Hubička o kúsok pokročila, podarilo sa mi nahmatať hlavičku, respektíve zuby. Yes! Mení polohu, ide do tuhého. Najväčšia námaha vytlačiť hlavu. Stráca silu. Bežím domov, zarábam teplú vodu s melasou. Vypije, nakopne ju to. Medzitým stádo zavelilo, že sa ide na pasienok. Hubica vstáva, kopýtka v šuške, rozbieha sa za nimi, kontrakcia! Zastavila sa, pokračuje v tlačení, ňufák je vonku! To už dá. Vybieham za Dunou, hlava je vonku, ešte dve zatlačenia a ryšavý obor je na svete. Hubička už reve na lesy, je vonku! Obrovská krásna hnedá baba. Hubička je hotová. Apaticky kuká pred seba. Kozička je ešte na pupočníku, hrubiznom brutálnom kábli, ešte tepe. Hlavou mi beží. Ak bude KO, nepostará sa o ňu. Celkovo, tieto matky ZDŠ- kárky, vedia porodiť a ísť si po svojom. Nebude lepšie maličkú podstrčiť niektorej z matiek, čo práve porodili? Prijali by ju. Skúšam malú zodvihnúť, pupočník nepustí. Musím ho silou pretrhnúť. Beriem ju do rúk a pozerám na tie matky. Ani jedna sa mi pre ňu nezdá dosť dobrá. Nakoniec pragmaticky vyberám Pandu. Má len jedno kozľa, mlieka veľa. Bude prekvapená, ale príjme ju. Hubička z posledných síl zamečká. Hľadá ju! To jej nemôžem urobiť. Vraciam ju Hubičke, zmátožila sa, aspoň pro forma ju začína čistiť. Yes! Yes! Yes! Sťahujem ich do samostatného boxu. Malá je extrémne živá a bojovná. Do pár minút pije, Hubička už stojí a žere seno. Supeeeer!

O pol jedenástej sa vraciam do postele.