Človek sa cíti byť úbohým ... s obľubou zabúda, ze jeho úbohosť spočívava v ňom samom, v jeho nečistom myslení a konaní, ktoré zastiera pojmom viera, láska ...

Úbohý človek

 

Kúzlo prenajatého

rozumu,

dôvera vo vlastný

sebaklam ...

Ó, Bože, pozri,

vzhliadni,

staviam si vlastný hrob ...!

Babylon, Titanic,

Hirošima, Chalenger,

New – York ...

Padajú veže,

klesajú lode

a človek zažratý

vo vlastnej nude

len ďalej v nedeľu

spína ruky,

očistí svoju podstatu,

vyhladí vrásku odliatu ...

Odiatu

na čele plnom potu,

klamstiev, špiny

a znova verí

akoby nebol z hliny,

že On je Bohom,

mocným pánom

oblohy, mora,

ba i zeme ...

        Anjeli zívajú,

        anjelom sa drieme ...

Tisíce storočí,

ba sto tisícročí,

odkedy Boh urobil

prvú /i jedinú/

to chybu,

že nie rybu

/či iný živočíšny druh/,

lež človeka

obdaril mocou moci,

zaľúbilo sa človeku

byť priečnym,

stvárať neplechu,

zaľúbilo sa človeku

biť, biť, biť ...

 

                                     I..k.a.

---