O zakliatom dieťati I

Bola raz kliatba na manželoch-kráĺoch,

tvrdá to kliatba, nemohli mať deti,

deti sú tie, z ktorých radosť sála,

bytosti v ktorých slnko svieti.

Len na krátky čas mohla byť prelomená, 

a dovolila v láske počať syna,

jej podmienka však brala sily,

radosť mala byť tvrdo vykúpená.

Kráľovi vo sne bolo vyjavené,

čo od nich osud bude žiadať: syn sa im

dvanásť rokov nesmie dotknúť zeme,

ináč ho len ťažko budú hĺadať.

Jedenásť rokov prehrmelo

okolo nich ako bujné kone,

a dvanásty sa takmer končil,

keď zjavili sa ťažké tône,

a buchot, hrmot na dvore.

Slúžka, čo bola s chlapcom, vyľakaná,

zabudla rázny rozkaz kráľa,

postavila ho, ako sa s ním hrala,

na holú dlážku v komore.

Bolo to kriku, nárekov a plaču,

kriesenie nádejí a pátranie v hmlách,

lež nič z toho chlapca neprinieslo,

len postupne sa v zámku šíril strach.

Pretože v izbe v ktorej dieťa zmizlo,

neľudským hlasom v noci čosi narieka,

proti svojmu strachu, proti hlasu, nakoniec,

rozhodli sa tam poslať človeka.

Odmena bola viac než štedro vypísaná,

dukátov tisíc v zlate malo vyvážiť,

odvahu tých, čo tam vydržia až do najbelšieho rána.

Našla sa najstaršia mlynárkina dcéra,

ktorá  sa nazdávala, že nemá čo stratiť,

rozhodla sa zlatom omámená,

vojsť do tej izby a jednu noc v nej stráviť.

O polnoci zrazu vietor, stony, vzlyky,

práve si jedlo na peci zohrievala, 

a keď sa obrátila, vzadu, v prítmí,

zbadala stáť syna svojho kráľa. 

Aj chlapec, prekvapený, na ňu hľadel,

ale spamätal sa ako prvý,

podišiel, hladno, k peci - či k nej,

a spýtal sa, pre koho to varí.

Pre seba, vraví ona, nechápavá,

a začína na stôl prestierať,

sama si sadla za stôl skromný,

a sama chcela začať večerať,

keď sa jej chlapec po druhý krát pýta:

pre kohože si to prestrela,

pre seba, vraví nahlas, aby počul,

a potichu si vraví: toto je snáď už priveľa.

Chlapec teda sklonil hlavu tichú,

a keď zas len pre seba posteľ ustlala,

zmizol, tak ako prišiel - s plačom,

no ona v kľude zaspala.

Ráno rozpovedala všetko kráľovi,

len zatajila svoje odpovede,

viezla si tisíc zlatých v sláve na koni,

odteraz nikdy nebude žiť v biede.

Vidiac šťastie svojej sestry jagavé,

aj stredná šla po svoju kôpku zlata,

po jej sebe, sebe, sebe odpovediach,

zase zmizol s plačom, nemohol s ňou rátať.

Nakoniec sa tam vybrala aj posledná,

z troch sestier z jednej krvi,

ale prvá, druhá, ba aj tretia odpoveď,

boli iné než tie predtým boli.

Na otázku: komuže to varíš,

vraví svojim smútkom znavená,

sebe, ale pozrúc naňho, rozmyslí si,

ak chceš, bude v hrnci dosť aj pre teba.

Potom prestrela aj pre neho,

spolu si sadli ku skromnému stolu,

spolu od neho sýti vstávali,

aj ľahnúť si mali ísť spolu,

keď zrazu dupol prudko do podlahy,

kde strmé schody dole viedli,

a ona s otázkou bez odpovedi,

z detskej zvedavosti musela s ním ísť,

a vidieť ako sa lúči s kamarátmi - zvieratkami,

v bronzovom, striebornom a aj zlatom lese,

pritom potichu, netušiac, čo znamená to

zo stromov, čo tam rástli, nalámané si vetvy nesie.

Tie vetvy neskôr zámky drahé vystavali,

každý zo svojej čírej podstaty,

od tej chvíle sa chlapec smel dotýkať zeme,

už nikdy sa nemal cítiť zakliaty.

Slnko na druhý deň dávno bolo vysoko,

keď panovník, vyľakaný, čo sa deje,

dal vyraziť do komnaty dvere.

Vidiac si syna padol v plači na kolená,

ďakoval on a ďakovala žena,

zázrakom pochopenia túžob iných.

Syna si vrelo bozkávali a aj devu,

ktorú odteraz mali ako dcéru,

veď vieme ako život stále znova začína:

po svadbe, bohatej a  krásnej

na zlatom zámku, na posteli zlatej

mu do roka a do dňa darovala syna.

Žili potom ešte mnoho storočí,

a celý kŕdeľ detí spolu mali,

my malí, až keď sme šťastný koniec počuli,

ticho sme zaspávali.