List priateľovi

Aj túto báseň som napísala už dávnejšie. Pôvodne bola v angličtine, napísaná pre môjho najlepšieho priateľa Aliho, ktorý žije vo Švédsku. Stratila som s ním kontakt v čase, keď som strácala svojim pričinením kontakt s láskou ako takou. Tento list mal byť tak trošku aj volaním o záchranné koleso. Ali mi ho hodil, a aj napriek tomu, že som sa chytila až kolesa svojho, omnoho neskôr, som mu vďačná, že ma nesklamal. Že ma nikdy nesklamal. A za to mu patrí moja najväčšia úcta.

Je štvrtok pred polnocou, sedím na peľasti postele a modlím sa svoj pokrytecký ruženec... Možno i Ty, kdesi v ulici FisksätraTorg obdivuješ Štokholm, alebo sa modlíš k Allahovi, či k Bohu.. rovnako pokrytecky a rovnako túžobne ako ja. Viem... Obaja sme osameli, od seba od iných Sme tak trochu spolu, tým, ako sme vzdialení aj nemožnosťou opäť sa dotknúť. Ale... Dnes, priateľ môj, mám myšlienky v tieňovej rovine zaseklo sa mi kormidlo, opäť som raz potiahla za nesprávne laná, prekážam v ceste ostatným tieňolodiam ako šupka z nahnitého pomaranča, ktorú by sa už zišlo vyhodiť. Opäť Ťa hľadám na rovnakej lodi s vetrom, ktorý ju unáša z ciest na ostrovy - z času na čas blahosklonnejším k svojim trosečníkom. Stále mi mizneš medzi vlnami... Možno je čas prestúpiť, preto dnes zapálim štvrtku sviečku a ako Robinson pohľadám stopy piatka v piesku ostrova svojej izby a snáď Ťa nájdem, kým svieca dohorí...

---