VČERA, DNES a ZAJTRA.

                                      VČERA.

Včera som bol niekto, skôr však nikto.

Ten niekto bol vo mne klaunom života,

čo hral svoju rolu niekým predpísanú,

kráčal po javisku v šatách robota,

aj keď vedel, že mu nepristanú,

že svedčala by mu radšej samota.

Včera som bol niekto, skôr však nikto.

Ten niekto bol vo mne iba nechcený.

Plnil, čo správne je niekym pokladané

a musel sa tváriť, že je blažený,

zabudnúť na dary osudom mu dané.

S úsmevom na perách, v duši zlomený.

                               DNES.

Dnes som nikto, skôr však niekto.

Ten niekto, kto prijal dary zmeškané

a do boja vstúpil o svoj dávny sen,

bez obetí, o hviezdy osudom núkané.

Bojovať chce, túži, nič viac len to, len!

A nečaká iba, na to čo sa stane.

Dnes som nikto, skôr však niekto.

Ten  niekto, kto život pravý prijíma.

Pozná jeho žiaru a údelu strasti,

či slzy, či úsmev mu tvár objíma.

Neváha vkročiťaj na kraj priepasti,

ak sa pri nej stan bytia jeho vypína.

                       ZAJTRA.

Zajtra budem niekto, už nikdy nikto.

Ten niekto, kto bude si vravie ktosi

a hľadieť na svet už nie zasnene,

spoznávať teplo lúčov i chladenie rosy,

po ceste kráčať rovno, vzpriamene.

Už nie predierať sa stále po rákosí!

Zajtra budem niekto, už nie nikto.

Ten niekto, kto v sebe vieru nosí,

nedá jej slabnúť ani zahynúť,

čo nechce žeravým uhlím už kráčať bosý

a poznávať iba túto lávy púť.

Zajtra budem niekto a možno i ktosi...

                                                                Deno Rimano