Som - KAPITOLA I - Ahoj

Tak som tu. Asi meter sedemdesiatpäť, sedemdesiat kilo a dvadsaťdva rokov. Som tu, aby som si z nudy napísal svoj životopis. No životopis. Skrátka niečo, čo by sa o mne dalo čítať aj mne samému.

Narodil som sa ako dôsledok opušťákov z manévrov. Tato, Rudolf, bol pustený domov a mama, Mária, sa prehovárať nedala. Veď načo aj, keď už boli spolu pol roka. Brali sa sedemnásteho novembra tisícdeväťstosedemdesiattri a pritom sa nemuseli. Zvláštne je to, že sa poznali iba tri mesiace. Mama bola z katolíckej a tato z komunistickej rodiny. Protiklady ako svet. Najviac bol proti svadbe mamin tato, čiže môj dedo Jozef Melicher. Je to zarytý katolík, aj keď sa tak nespráva. Bíjaval babku Emíliu Melicherovú,. podvádzal ju a iné veci stváral. Ani tatov tato nebol dvakrát nadšený. Bol bývalý komunista, ale v šesdesiatomôsmom vystúpil. Potom robil v nejakej továrni, kde mu stroj chytil ruku tak, že mu z nej museli kúsok odrezať. Asi kvôli estetike. Tatova mama Anna, je zvláštna osoba. Navonok pôsobí ako tvrďas, ale inak má všetkých rada. Tá asi proti svadbe nič nemala. Neviem. No ale nakoniec sa predsa len zobrali.

Ja som sa narodil štrnásteho januára tisícdeväťstosedemdesiatpäť. Nemal som ani vlasy, ani zuby, dokonca som ani nehovoril. Len som vrieskal, nechcel spávať a grckal materské mlieko. Nechutilo mi. Preto na odporúčanie nejakej susedy ma mama odchovala na mlieku kozom a sušenom. Súvislosť medzi mojim znamením a odchovom je čisto náhodná. Som totiž kozorožec. Potom sa to začalo meniť Vraj som bol veľmi nadané dieťa, lebo už asi v desiatom mesiaci som chodil a o niečo neskôr som začal aj bľabotať. Podľa neuvedených zdrojov (mama) to boli vraj slová "mama, tata, kokot". Fakt nadané dieťa.

Keď som mal dva roky, tak sme sa presťahovali z Dolného Srnia, kde sa toto všetko odohrávalo, do Cetune. Je to malá partízánska dedinka na úbočí Bielych Karpát. Otec totiž dostal robotu na družstevnej farme v Cetuni a dostali sme tam aj dom. Ten dom mal už vtedy asi sto rokov a zväčšej časti bol z hlinenej tehly. Takže sme z vykúrenej, suchej a hlavne novej bytovky prešli do luxusu plného mokrých kútov, mravcov v kuchyni a v stenách a hlavne medzi susedov, ktorý nám závideli aj to vlhko v obývačke. Navyše tu nebol štátny vodovod, ale vlastná studňa, ktorá sa v lete s nami odmietala baviť o zákone o vodných zdrojoch. A tak sme zaviedli bandasky. Kedže sme pri päťdesiat litrových bandaskách, je jasné, že k nim treba aj nejaký vozík, ktorý by ich bez problémov previezol. Týmto vozíkom sa v našej rodine stal na veľmi dlhú dobu najlepší automobil na svete, TRABANT 601 L (to L znamená limuzína). Prvého Trabanta sme dostali ako služobný voz od JRD (jednotné roľnícke družstvo), a bol bledozelenej farby. Tento stroj dokazoval divy, ktoré z neho okrem môjho otca, nedokázal vyťažiť nik. Chýbalo málo a tato by ho prerobil tak, že okrem stoštyrydsať kilometrovej rýchlosti by dokázal orať, siať, lietať a opätovať streľbu (ako ruské traktory). V lete toho istého roku prišla rodinná kolaudácia nového obydlia. A že to bola riadna kolaudácia, je zrejmé i z toho, že tato pochádza z ôsmich a mama zo štyroch detí. Takže sa pred barákom striedali autá značiek CR, TN, TT, PU a pod. A susedov šlo rozhodiť od jedu. Nevedeli totiž s kým majú do činenia a tak boli z toho nervózny. Ich nervozita stúpala rovnomerne s počtom dní za sebou, v ktorých pred našim domom stálo auto s ľuďmi, ktorých nikdy nevideli. Korunu všetkému dal tato vtedy, keď založil zajačník s päťdesiatimi Kastorexami, maštaľ s dvomi sviňami a príšlopek pre kozu Lízu. "Kde ten Macejka berie krmu?" bola asi najčastejšia otázka hlavou krútiacich susedov a najčastejšia odpoveď bola: "Z družstva (farmy)". Nechcem nič vravieť, ale v dobe keď všetko bolo všetkých a tým pádom to aj všetci využivali a všetko bolo naozaj ich, môj otec ako zootechnik farmy v Cetuni mal taktiež právo na nevedené odpisy časti kŕmnej zmesi. Keby to nerobil starý Hrašný alebo Molnár, vyzerali by ako blbci. Ale keď to robil môj otec, vyzeral ako zlodej. Skrátka chvíľu trvalo, kým si ľudia zvykli na nás, na zlodejov a mi na nich, neblbcov. Mama navyše taktiež dostala prácu na farme ako dojička. Bola to veľmi veselá robota. Dať kondvy do vozíka, prísť ku krave, desať minút na ňu vrieskať aby sa uhla, umyť jej vemeno, nasadiť struky, zabohovať, lebo ich tá suka zhodila, vytrpieť si kopanec alebo švihnutie cez tvár v močke vymáčaným chvostom a opäť ísť k ďalšej krave a nakoniec vyliať mlieko z kondvy do chladiacej kade. Sranda jak hovado.